Autor: STANISLAV VANČO
Pred 70 – 80 rokmi narodených Opatovanov je dosiaľ ľahko spoznať po reči, lebo „furt hovorá“ alebo aspoň po väčšinu života hovorili „kostel“, na jar sáli jačmeň, v jeseni kopali zemáky a keď v lete tieklo v Opatovskom potoku menej vody, nuž v ich hovorovej reči „vyschel potek“.
Čas síce všetko mení, ale biblické „skôr prejde ťava uchom ihly“ o našej opatovskej reči platí v istej miere ďalej. Naša hovorová reč sa mení a vyvíja s generáciami, ale i naprieč nimi. Aj v opatovskej reči sa sem – tam udržali viaceré staršie slovné podoby i staré výrazy a či hovorové spojenia našich starých aj prastarých mám - o nárečových prvkoch trenčianskeho dialektu ani nehovoriac, tiež miznú – u niektorých rýchlejšie a u iných len pomaly. Niekedy majú tuhé korienky. Či a kedy, ako vymiznú, ukáže nám čas, budúcnosť. Pravda, ak požijeme... A keďže začuť niektoré slová dnes už nemusíme, zapísali sme si aspoň čosi z opatovskej reči našich starých materí a tatkov.
V polovici 20. storočia aj ony mamy, aj oni otcovia boli mladé a mladí. Len my sme im medzičasom poriadne vyrástli, oženili a povydávali sme sa, kým oni... Pravdaže, chodíme k nim na návštevu so svojimi deťmi - s vnukmi i pravnukmi, no prichádzame čoraz častejšie len k ich obydliam - tam do záhrady povyše kostola a poniže Hlinníka a strmín opatovských Hôrok, do záhrady pod lipami s krížom uprostred. Prihovárame sa im prostredníctvom spomienok, ba pritrafí sa, akoby sme znovu pocítili láskavý dotyk a pohladenie našich babiek, prastarých mám a či starých a prastarých otcov na svojich kedysi – zdá sa nám – ešte nedávno detských hlávkach. Aj v ušiach nám zvonia ich hlasy. Stali sme dedičmi ich životov, ich skutkov a aj ich reči!
Ono láskavé pohladenie i ľudské slovo patria do batôžka života. Reč sprevádza naše pokolenia v zdanlivo nemennej, a predsa premenlivej podobe. Hudie v ušiach a krvi, klokoce v premenlivých korytách našich životov, usádza sa v mysli a rozteká do citov. Rozvíja a mení sa slovná zásoba reči našej každodennej, niekedy i symbol a obsah samotného slova. Reč mamy a otca, našich babiek a dedkov, s nami sa batolila a stala sa nielen materinskou rečou, ktorú sme vnímali ušami, očami, ústami, srdcom a mysľou. Stala sa vskutku našou rodnou opatovskou rečou. Usadila sa v nás, akoby vrastená do jazykov, v srdci a mysli sa zakorenila natoľko, že spisovnú mäkkosť a ľubozvučnosť spisovnej slovenčiny sme vnímali ako niečo neprimerané, ba priam „cudzársky spanštilé“, čo nie nás s našou opatovskou materčinou, ale ostatných akoby vyčleňovalo spomedzi nás – aj pána farára s jeho latinským Pater noster , ba i nášho pána učiteľa s jeho maznavo mäkkými slabikami „ďe, ťe, ňe, ľe“ a širokým neznámym „ä“ pre naše uši.
Pre generácie Opatovanov patrilo k samozrejmostiam v ich výchove, že rodičia viedli deti k jednoznačnej úcte a nespochybniteľnej poslušnosti voči autoritám, vrátane učiteľov, k rešpektovaniu ich pedagogických či pedagogických /ideologických/ názorov. Otvorenými protirečeniami a konfliktmi verejného života naše detské duše nedevastovali, ale na opatovskú rečovú kultúru detí dal siahnuť máloktorý rodič. Azda aj preto sme my zostávali Opatovanmi a tí ostatní cudzármi. Hovoriť ináč, boli by sme považovali za zradu našej dediny. Spisovná ľubozvučnosť slovenskej reči spôsobovala nám toľkú „hluchotu“, že nás potom podľa reči všade spoznávali a spoznávajú a vedeli i vedia o nás, že sme „od Trenčína“.
V uchu ani na jazyku sme síce nerozlíšili mäkké a tvrdé y/i, ale v škole sme sa diktátov nebáli. Vybrané slová a iné pravopisné pravidlá sme sa poriadne naučili. Avšak poriadne vytrieť si ucho a vysloviť naozaj spisovne nešťastné „ľ“, dokáže z najstaršej generácie /nielen/ Opatovanov málokto, nech by sme boli zastávali akékoľvek posty. Avšak v písomných prejavoch robili povojnové opatovské generácie pokroky správnym smerom a v tomto ohľade hrešia voči slovenčine prinajhoršom podobne ako ostatní Slováci.
Tradičná hovorová opatovská reč ešte stále je dosť verná dolnotrenčianskemu nárečiu. A nemusíme sa hanbiť, že bola i zostala sama sebou. My sme mali a máme majjér /majer/, frajjérky /frajerky, occa /otca/, preccedu /predsedu/, brech /breh/, ottél - potél /odtiaľ - potiaľ/, hambu /hanbu/, gdo, chto /kto/, skoval /schoval/, aj prjéluby /prieruby/, chleba /chlieb/... Pravdaže, v najbližšom okolí Opatovej je to podobne, ale darmo by nám však napríklad spoza Váhu ponúkali bula /bola/, či z Kubrice ich ťimu /tmu/, keď v Opatovej sme mali svojho bula /obecného býka/ i svoju ťmu. Rovnako sme sa vždy dobre ubránili „eukaniu“ spoza kopcov od Bánoviec. Ale keď sme chceli, tak sme si prisvojili a vložili do opatovskej hovorovej reči hoci stredoslovenské čerepy /črepy/ a či aj čerjéslá...
Dosť bolo rečí o našej opatovskej a či spisovnej slovenskej reči. Prenechajme ich povolanejším jazykovedcom. Ak predsa len aspoň zopár ukážok - kedysi v polovici 20. storočia ešte ustálených hovorových a nárečových slovíčok a slovných spojení z Opatovej - sme zaradili do nasledujúceho slovníčka, potom iba tak na milé pripomenutie. Niekde sme pridali i slovné spojenie, ba vety, ktoré boli akýmsi insitným ornamentom našich detských, chlapčenských a dedinských príbehov vôbec.
Uvádzame príklady hovorovej reči z obdobia na prelome polovice 20. storočia. Príznakové slová a charakteristické slovné spojenia s ukážkami ich používania uvádzame aj v dnešnej spisovnej podobe. Pochopiteľne, viaceré slová a slovné spojenia z opatovského slovníčka sa mohli alebo ešte môžu objavovať v hovorovej alebo nárečovej podobe nielen v Opatovej. Ak sa predsa len v tomto slovníčku vyskytujú, dôvod je jednoduchý. Umožníme čitateľom presnejšie vnímať opatovský kolorit a pestrofarebnú rečovú paletu, ktorou autor spomienok ozvláštnil príhody zo svojho detstva a mladosti. Tieto slová a relikty slovných spojení strácajú sa v čase, starnú spolu s nami a zapadnú prachom zabudnutia...
Ani šajny, ani dunstu – nevedieť si predstaviť, nemať predstavu
bocheň – okrúhly peceň domáceho chleba
bachnúť - udrieť
brča – hustá polievka z repy a zemiakov
budilár - peňaženka
cifrovať – zdobiť, vyrezávať nožíkom rozličné vzory, obrazce do čerstvej kôry pastierskej palice alebo racošky na gumipuške
cigaretľa – cigareta
cudzár – Označenie človeka, ktorý sa do Opatovej prisťahoval alebo sa priženil, najmä ak hovoril spisovnou slovenčinou alebo iným nárečím ako Opatovan.
cukrkandel – Spečený cukor alebo stuhnutý produkt z cukru, roztopeného na masti, niekedy aj so zaliatymi orechovými jadierkami alebo zrniečkami maku
čadiť – dymiť. /Čadí sa ze šporhelta v kuchyni. Dymí sa zo sporáka v kuchyni./
čapkať, začapkať – tlieskať, zatlieskať
čugaňa – palica na opieranie sa, opierka
delendo, delenkerý – kto, kde ktorý
deščennák – Sedliacky štvorkolesový voz, namiesto rebrín mal dosky a slúžil najčastejšie na vyvážanie hnoja na pole alebo na odvoz zemiakov z poľa, prípadne aj na dovoz štrku a piesku
dokodŕcať sa – dôjsť
dopjélať – sácať sa, vnucovať sa
drápať – párať perie, roztrhať látku na franforce
dúčel – kosť na nohe pod kolenom, tiež stvol burgyňového alebo repného listu.
/Pri fodbale ma kopel do dúčele. Odkrajuvala dúčele z lísťá – Pri futbale ma kopol do píšťaly. Odkrajovala stvoly listov./
duchna, duchenka – prikrývka na posteli naplnená driapaným perím, resp. poduška
ferestuvať – zachraňovať, opatrovať
figura – priekopa pozdĺž železničnej trate
frištuk – raňajky
frišký, friško – rýchly, rýchlo
furt – stále, neustále
gažu – pľuvanec na karbid pri strieľaní z plechovky
gebula - otrava /Navarila mu ňákej gebule – Otrávila ho./
ge vóliva kerej – ktorej k vôli /žene a pod./
jatka – rázporok na mužských nohaviciach. /Jano, zavri si jatku! - Jano, zatvor si rázporok!/
jedácá repa – jedlá repa, v Opatovej pestovaný druh veľkej reďkovky, o voľačo menšej ako narastie burgyňa alebo cukrová repa.
giňa – dyňa
hlavičkovaná – Loptová hra detí, ktorú hrávali hlavou na dve bránky.
hlušiť – pracovať
holohumnica – Priechodný priestor pre vozy v zrubovej alebo doštenej stodole, v ktorom sa mohlo na hlinenej podlahe o. i. mlátiť obilie cepmi.
hovnosuš – čistiareň odpadovej vody
huba - ústa /Keď budeš papuluvať, dostaneš po hube – Keď budeš odvrávať, dostaneš po ústach./
hulíša – žriebä
hrotek – drevená nádoba na dojenie mlieka
hrste – hromádky kosákom odoberaného obilia po koscovi
hrube dobre – veľmi dobre
hrubá omša – veľká /hlavná/ nedeľná alebo sviatočná omša
huba – ústa
chabrať – náhlivo brať niečo /po nebohom a pod./
chleba - chlieb
kasňa – skriňa v izbe
kíbel – vedro
ki/y/noba - navnivoč, nazmar /Chleba vyšiel na ki/y/nobu – Chlieb vyšiel navnivoč, nazmar./
klohniť, uklohniť – variť, uvariť /obed/
kopať zemáky – vyberať zemiaky zo zeme
kozári a kravári – Detskí pasáci kôz a kráv. Ešte v 50.-tych rokoch v povedomí dediny sa pomenovaním „triedili“ majetnejšie rodiny od nemajetnejších.
kozel – stoh slamy
kriepopa – Priekopa, trávou spevnený svah z obidvoch strán hradskej cesty, niekedy pravidelne kosený, inokedy vypásaný z dvorov vypúšťanou hydinou, najmä sliepkami a húsatami. /Nechoj na brech, ani na hrackú, choj račej po kriepope, aby ťa avto nezrazilo – Nechoď na breh, ani na hradskú, choď radšej po priekope, aby ťa auto nezrazilo./
kupenský chleba – chlieb kupovaný v obchode
kvit – lieh
lizák – Riedky slivkový lekvár s troškou cukru, ktorý deti varievali v „kastrólikoch“ na „šutroch“ priamo nad ohníkom z naplaveného dreva alebo nad dymiacimi „pieckami“ v hlinenom brehu pri Váhu na opatovských pasienkoch. Najčastejšie si naoberali dozrievajúce slivky – durandzie alebo bystrické zo stromov na roliach alebo lúkach v chotári. Hovorievali medzi sebou, že najlepšie slivky sú na Kobzéch roli.
manka, tatko, otjéc – mamka, tato, otec. Dožívajúce hovorové označenie rodičov, ešte v polovici 20. storočia bolo celkom bežné, až povojnové deti postupne začínali používať označenie rodičov: mama, tato, otec. Najmä prvé dve oslovenia bývali spojené s onikaním. Slovo manka sa vyslovovalo s nosovým „n“, ako nosovka. /Naša manka hovorili... Tatko išli do hory... Keď príde/u/ otjéc, ja mu/im/ povjém.../ Starí rodičia boli a ešte dosiaľ sú najčastejšie oslovovaní ako detko, bapka, ich deti ako ujco, ujčiná, strýco, stryná, tetka.
majskepla – krátky pevný klinec so širokou hlavičkou do koženej podošvy bagandží alebo čižiem
melence - závarka do polievky z hrubej múky a rozdrobená v prstoch
merkuvať , pomerkuvať – Opatrovať, dávať pozor na dieťa alebo na pasienku na kozy, husi /Pomerkuj mi decká. Chalani merkuvali kozy, dievčence husi. – Daj mi pozor na deti. Najčastejšie chlapci merkovali kozy, dievčence husi./
minár – mlynár. V Opatovej okrem matričných priezvísk mlynárov - pán Dlesk alebo pán Poludvorný, mali mlynárski majstri aj bežne používané prímenie podľa vykonávaného remesla – živnosti: /Minár /Mináréch Ondriš, Jožo Mináréch/.
mosnice – Podlaha z dubového alebo borovicového dreva v maštali alebo chlieve, pod ktorou sa mohla v jame zhromažďovať močovka.
múkať – bučať
mútovník – Maselnica na smotanu, v ktorej sa zmútilo maslo.
nadžúgať – nazerať /do potvoreného okna, cez okno, do otvorených dverí, cez dvere/ na niekoho
nákiska – kúsok vymieseného kysnutého chlebového cesta
nápoj – teplá voda s obilným alebo kukuričným šrotom, otrubami, prípadne aj zvyškami jedla pre dobytok v maštali
obezjérky – cielená návšteva u rodičov vyhliadnutej nevesty, týkajúca sa jej možného vena
obchenduvať – obšmietať sa okolo niekoho alebo niečoho
odpádá – prší. /venku odpádá – vonku prší./
okjépiť sa – obriadiť sa, upraviť sa. /Okjépila sa pred zrkallom. Obriadila sa pred zrkadlom./
opačovať – vyzvedať sa, zisťovať
ostrohy – trojnožka z konárov na sušenie pokosenej ďateliny
osúch – posúch
ošacovať, šacovať – ohodnotiť, hodnotiť /niekoho, niečo/
ošíd/t/ka – slamená alebo prútená nádoba na kysnúci chlieb alebo ovocie
Opatovan, Opatovanka – nárečové obyvateľské meno, spisovne Opatovčan, Opatovčanka.
pajta, na pajte – stodola, v stodole
papuluvať – odvrávať
parútka, parútky – vetvička, vetvičky z kríka
piglajz – žehlička
piksla – plechovka, niekedy pejoratívne označenie nehodnej ženy
podkladek – tehotnosť. O tehotnej žene /hovorovo tiež v druhém stave/: Tá Magda, len čilej sa vydávala a už má podkladek – Tá Magda, iba teraz sa vydávala a už je tehotná./ Ale tiež podkladek v hniezde hydiny.
pollášky – priestor pod vonkajšou stenou domu, niekedy chránený prečnievajúcou strechou
pollesník – jedlo pripravené zo zemiakov a korenín – haruľa
porád - stále, naďalej
póbedjé, póbede – popoludnie, popoludní
praj, že praj – vraj, vraj
prieluba - prieruba
nalápaný – opitý /Tono išjél z krčmy a zaséj bol nalápaný./
reš – raž
racoška, racošky – Rázsoška, rozdvojený odrezok konára na gumipušku /detskú hračku/, avšak často tak deti pomenovali i samotnú gumipušku, pričom dospelí po kosení a sušení trávy na lúkach a ďateliniskách využívali dvoj – trojmetrové racošky z uťatých hrubších konárov ako ostrohy na dosušenie sena a ďateliny.
rajtár – ručný gazdovský stroj s riečicami na čistenie zrnovín a bobuľovín
rampa – závora
rázga, rázgy – raždie, suché konáre v lesných porastoch, ktoré v Opatovej chodievali zbierať najmä mnohé deti a niektorí starí ľudia, ale aj mnohí dospelí ľudia po návrate zo zamestnania. Poukladané rázgy vozievali počas celého roka, najradšej však hneď po víchriciach a podobných kalamitách v lese do svojich dvorov na dvojkolesových káričkách alebo ručne ťahaných štvorkolesových vozíčkoch, v zime aj na sánkach, veľmi často ženičky v nošiach, chlapi vo viazaniciach na chrbtoch alebo „na pleci“ s prekríženou rázgou, ktorá rozkladala ťarchu nazbieraného dreva na obidve plecia. Mnoho rodín v Opatovej sa takto „okúrilo“ po väčšiu časť roka. V zime opatovskí chlapi „robjévali cajchu“ v urbárskych lesoch, v štátnych lesoch ťažbu vo veľkých objemoch.
rúčka – Porisko sekery, lopaty, vidiel alebo motyky, tiež krátke drevené držadlo, na ktorom mal pastier dobytka priviazaný niekoľko metrov dlhý korbáč.
repák – podomácky vyrábaná pálenka z cukrovej repy alebo melasy
rýpať sa – hnevať sa /s rodinou, so susedom/
sáť, zasáť – siať, zasiať
sečkovica – ručný stroj na rezanie sena, slamy a kukuričných stvolov pre dobytok
slepcovať sa – čítať alebo vyšívať, niečo robiť v prítmí. /Prečo sa slepcuješ, šak na to nevidíš?! Neslepcuj sa pri svjéčke!/
slíže – rezance z múky
sluka – drôtené oko. V Opatovej ešte pred sto rokmi slúžilo na chytanie jazvecov v Opatovskej doline.
smatanka – smotana
strožek – matrac naplnený ražnou slamou
stŕk – ovocný stromček – plánka v chotári
súsek – drevené silo na obilie v komore alebo na povale
šmanta – rozličná burina na roli alebo na poli
škarpa – naukladané kamenné balvany – kamenná stena pozdĺž ľavého brehu Váhu v opatovskom chotári smerom k dobranskému. Vysoká a široká bola asi 1 meter, dlhá niekoľko sto metrov. Odrážala záplavovú vodu od opatovských vážskych pasienkov a rolí. Kameň na stavbu škarpy pri Váhu vozievali vozy ťahané koňmi alebo nákladné autá z kameňolomov v opatovskom a dobranskom chotári. Na ochranu pravého brehu privážali kameň z tamojšieho skalského kameňolomu. Umne do šikminy ukladané balvany z týchto kameňolomov slúžili aj ako zábrana podomieľaniu obidvoch brehov Váhu v opatovskom i skalskom chotári. Na spevnenie štrkovitého podložia kamenných šikmín sa používali pevne zdrôtované balíky surovej tenčiny, najčastejšie bukovej. Nevieme presnejšie, kedy sa začalo so stavaním takejto protipovodňovej ochrany, ale s budovaním a podstatnými takmer každoročnými opravami týchto kamenných stavieb sa skončilo až v druhej polovici 50.-tych rokov, keď sa postupne dokončievali stavby vážskych priehrad a elektrární.
šmanta – burina, zelina vhodná pre hydinu alebo do kompostu
šóra – rad /Stál v šóre u masára na masso./
špulka – drevená cievka na nite
šugara – hra detí. /Pojme sa hrať na šugaru./ Pri tejto hre najradšej na lúke alebo veľkom dvore sa deti pochytali za ruky, vytvorili dlhý rad - „hada“, kľukato utekali, pričom najrýchlejšie museli byť deti na konci, ináč sa neudržali pospolu, ale spadli.
šús, šúsom – šmyk, šmykom
štricla – podlhovastý v obchode kupovaný chlieb
táčky – fúrik
tenčina /vyslov: ťenčina/ – Stromy, určené na výrub, s hrúbkou asi 10 – 15 cm v prerastených lesoch alebo hrubé konáre z lesnej ťažby. Zo štátnych lesov obyvatelia „brávali tenčinu na lístek“. Na odvoz takého dreva na zimné vykurovanie dostávali písomný súhlas od lesného správcu. Na káričkách, sánkach alebo „na pleci“ si odniesli drevo často aj bez súhlasu správcu.
ticnúť – dotknúť sa niekoho, naraziť do niekoho
tralaláčik, tralalák – klobúk ku kroju, niekedy aj človek, ktorý veľa tára
trúba – časť pece alebo sporáka na pečenie
tuščí – tlstejší, silnejší. /Ten dedko sú ešče tuščí jako vloni. – Ten dedko sú ešte tlstejší ako vlani. Tuščie rázgy daj naspodek káry. – Silnejšie rázgy daj/poukladaj na spodok káry./
tuším– azda
ťma – tma
utiereň – polnočná vianočná omša
vaček – vrecko na kabáte, nohaviciach
veselári – svadobní hostia
vespusný – samopašný
viktorka – Futbalová hra s loptou dvoch družstiev na jednu bránku vo vymedzenom priestore „šestnástky“, ktorá bola v Opatovej veľmi rozšírená v päťdesiatych rokoch. Útočiace dvoj- alebo trojčlenné družstvo začínalo prihrávkami z čiary šestnástky, brániace sa usilovalo útočníkom loptu odobrať a samo vsietiť gól alebo v hre aspoň donútiť súpera, aby zahral loptou za čiaru mimo bránky, z čoho plynula výhoda pre brániacich hráčov, ktorí sa stávali útočiacim družstvom.
víška – štítový murovaný dedinský dom s podkrovnými komorami alebo miestnosťami na spanie
vochterňa – Služobná železničiarska miestnosť, z ktorej železničiar obsluhoval semafory, telefóny a závory na ceste.
volado – voľakto
vyfrajmečiť – zameniť, vymeniť niečo, napríklad kohúta, samca alebo samicu
vyprávaj, nevyprávaj – hovor, nehovor. /Len mi ty ništ nevyprávaj. - Len mi ty nič nehovor./
vyprávka – rozprávka, / - Tato, povedz nám vyprávku, prosíkali deti obyčajne v nedeľu ráno alebo v čase dlhých zimných večerov./; niekedy tak označili aj priveľmi zhovorčivé dieťa
vyprávky – klebety o niekom, neoverené správy šírené ústnym podaním
vyštafírovať sa – sviatočne sa vyobliekať
zbožie – obilie ešte na koreni, zožaté a uložené v krížoch alebo v stodole
zelnica – pôda na záhumní, do ktorej gazdiné siali zeleninu a strukoviny, v Opatovej aj jedácú repu
zežjérať sa – trápiť sa
zežjérali sa – robili si naprotiveň
zlahnúť – porodiť dieťa
zosmokliť si – zostaviť si
žito – pšenica
žufa – Sladká alebo kyslá polievka alebo omáčka, zahustená múkou, mliekom, zemiakmi a prípadne aj zeleninou, v opatovskej minulosti veľmi časté jedlo.
žufanka – v kuchyni drevená alebo hliníková naberačka vody alebo omáčky
vára – varené jedlá, napríklad aj omáčka
vyvádzať sprostosti – robiť hlúposti
A na dôvažok jazykovedný dôvetok:
Viem to, niektorí Opatovani ma nemajú radi, rebelujú proti mne, ak ich považujem za Opatovčanov, pohádam sa s nimi. Preto sa hádam oplatí akurát na tomto mieste dať slovo odborníkom najpovolanejším - jazykovedcom. Keď už pre nič iné, tak aspoň preto, aby sme sa vyhli nedorozumeniam. Počas prípravy textov práce Z minulosti obce Opatová nad Váhom, ale i v čase prepisovania subjektívnych osobných spomienok na život v obci, som oslovil Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Z následnej stručnej oficiálnej odpovede som sa dozvedel:
„Obyvateľské názvy utvorené z názvu obce Opatová majú podoby Opatovčan, Opatovčanka (rovnako napr. Terchová – Terchovčan, Terchovčanka; Očová – Očovčan, Očovčanka; Kováčová – Kováčovčan, Kováčovčanka), z názvu obce Dobrá majú podoby Dobran, Dobrianka a z názvu obce Kubrá majú podoby Kubran, Kubrianka (ako Bystrá – Bystran, Bystrianka; Stará Turá – Staroturan, Staroturianka).
Jazykovedci ma školili ďalej: „Všetky tri obyvateľské názvy sa skloňujú podľa vzoru pekná – z Opatovej, z Dobrej, z Kubrej – k Opatovej, k Dobrej, ku Kubrej – vidím Opatovú, Dobrú, Kubrú – o Opatovej, o Dobrej, o Kubrej – za Opatovou, za Dobrou, za Kubrou. Staršiu podobu Kubra a z nej utvorené tvary podľa vzoru žena, t. j. Kubry, Kubre, Kubru, možno označiť za nárečové.“
Nazrel som do Pravidiel slovenského pravopisu /M. Považaj, Vyd. Veda, r. 2000/ a nachádzam tam správne tvaroslovie:
Opatová: Opatovčan – Opatovčanka, opatovský
Dobrá: Dobran - Dobrianka – dobriansky
Kubrá: Kubran – Kubrianka - kubriansky
Kubrica: Kubričan - Kubričanka - kubrický
Trenčianska Teplá: Trenčianskotepľan – Trenčianskoteplianka - trenčianskotepliansky
Skalka: Skalčan – Skalčianka – skalčiansky
Nuž zabite ma pre toto, rodáci moji opatovskí! Síce nepomôžeme si, lebo spisovná norma je zákon, hoci ja spolu s vami rád a aspoň sem-tam s našou „opatovčinou“ zhreším tiež...