/K 310. výročiu vysvätenia kostola sv. Stanislava, 1701 – 2011//
STANISLAV VANČO
Podľa historikov /PhDr. M. Šišmiš a i./ stredoveká Opatová
/Gezte/ pôvodne patrila pod správu Trenčianskeho hradu /bola pôvodne kráľovským majetkom/ a konfesijne pod správu trenčianskej hradnej fary. Po vyčlenení časti
Gezte do majetku opátstva Skalky - teda po donačnom akte kráľa Bela IV. z roku 1238 - prešla pod cirkevnú správu fary a kostola sv. Kríža v susednej Dobrej. Logicky sa môžeme sa domnievať, že pod tamojšiu cirkevnú správu prešla ako celok –
Villa abbatis /teda už ako dedina patriaca opátstvu – najneskôr roku 1424/. Avšak povinné cirkevné desiatky spolu s ostatnými povinnosťami a výnosmi, vyplývajúcimi z kráľovskej donácie, si plnila najpravdepodobnejšie priamo voči skalčianskemu opátstvu /zrejme okrem pápežských desiatkov, ktoré patrili biskupskému Zoboru/. V tomto ohľade podrobnejšie ani presnejšie okolnosti nie sú zatiaľ známe. Nevieme ani, ktorá vtedajšia časť dediny
Gezte od roku 1238 ako prvá a s akým majetkom pripadla opátom. Vieme však, že opáti ju od roku 1424 získali celú
/Villa abbatis/.
Z čias Matúša a neskoršieho obdobia
Z religiózneho i hospodársko-správneho hľadiska je zaujímavý súpis kostolov z roku 1324, teda z obdobia veľmi krátko /asi 3 roky/ po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho. Matúš totiž v čase svojej samovlády vyhnal opátov zo Skalky a privlastnil si ich majetky, čiže privlastnil si aj dedinu
Gezte /, a mocensky ju podriadil svojmu hradu.
V spomenutom súpise z roku 1324 sa uvádza o. i. patrocínium farského kostola v Dobrej – svätý Kríž. Hoci kostol z tohto obdobia v Dobrej už nejestvuje, patrocínium sa zachováva sa do súčasnosti. Prešlo totiž na terajší kostolík, ktorý tam stojí na mieste pôvodného stredovekého farského kostola. /Poznámky autora: Spomenutý súpis kostolov je pre nás Opatovčanov zaujímavý aj z iného dôvodu. Nevedno prečo sa súpis z roku 1324 v nijakom ohľade nezmieňuje o inom sakrálnom objekte vo vtedajšej farnosti Dobrá, ani v possesio Hrako v Opatovskej doline. Iba hypoteticky sa domnievame, že ak v súpise taká zmienka chýba, príčinou mohla byť napríklad okolnosť, že sakrálny objekt na mieste
possesio Hrako – o ktorom jestvuje záznam z oveľa neskoršej kanonickej viziácie /1816/ v Opatovej – už v Matúšových časoch mohol byť zborený /resp. ešte nejestvoval?/. Žiadne historicky doložené okolnosti ani presnejšie datovania zániku onoho sakrálneho objektu v Opatovskej doline, ale ani samotného vzniku ani konca
possesio Hrako nateraz nepoznáme. Avšak doposiaľ zachovali sa tam zvyšky základov kamenných ruín a objektu, ako i niektoré topografické príznaky dávneho osídlenia v jeho blízkosti. Okrem dosiaľ chýbajúcich historických archívnych prameňov - vrátane listín rodu Šimoniovcov z Dobrej, ktorému dedina v istom období patrila - odpovede na hypotetické otázky v súvislosti s jestvovaním sakrálneho objektu i
possesio Hrako by mohol ponúknuť najmä podrobnejší archeologický výskum. Žiaľ, taký prieskum v extraviláne chotára niekdajšej obce Opatová - ale ani v samotnom priestore
possesio Hrako - sa dosiaľ neuskutočnil. Škoda, niektoré znaky vedú k zaujímavým hypotézam: napríklad o osídlení vo veľmi ranom stredoveku. Inou je hypotéza o pravdepodobnosti, že môže ísť o sakrálny objekt dokonca z obdobia Veľkej Moravy, prípadne z čias krátko po jej zániku, prípadne z obdobia pôsobenia pustovníkov Andreja a Beňadika na blízkej Skalke. Ešte dodajme, že pre bádateľov v archívoch a pre archeológov azda najzaujímavejšou časťou intravilánu novšej stredovekej dediny môžu byť predovšetkým priestory po obidvoch brehoch potoka v okolí niekdajšieho stredovekého panského majera a kaštieľa, vrátane terajšieho kostola./
Už v 14. storočí farnosť v Dobrej, ku ktorej patrili stredovekí obyvatelia Opatovej, zaujímala popredné miesto vo vtedajšej cirkevnej správe / Trenčiansky archidiakonát mal v tých časoch iba dvoch dekanov, ktorí sídlili v Dobrej a Žiline/. Významnú historickú peripetiu tejto stredovekej farnosti tvorí reformácia. Okolo roku 1450 Dobrú, tamojšiu faru a okolie v Ilavskej kotline obsadili ozbrojení českí bratríci, ktorí vnucovali obyvateľstvu rozmáhajúce sa idey vtedajšej reformácie. V tých nepokojných časoch v Dobrej vyhorel pôvodný katolícky farský kostol, postavený v románskom slohu. Do súčasnosti sa z neho zachovala iba zvonica /jej pôvodné zvony bratrícke vojská ukoristili/.
Podľa historikov T. Fedérovej a J. Karlíka, spoluautorov monografie Trenčianska Teplá, ťažké každodenné chvíle a vojenské konflikty v čase pôsobenia bratríkov na strednom Považí donútili Tepľanov, aby opustili svoje pôvodné sídla a stiahli sa do doliny
Podhradište. Podobne obyvateľov Dobrej, ktorých dedinu bratríci zaujali, udalosti prinútili uchýliť sa do blízkych
Suchých Potokov. To aj nás vedie k logickej domnienke, že rovnako sa mohla správať prinajmenšom časť obyvateľov vtedajšej Opatovej
/Villa abbatis/. Tiež sa mohli aspoň dočasne uchýliť do zalesnenej doliny až na miesta niekdajšej a už medzičasom zaniknutej
possesio Hrako, čo by tiež mohlo vysvetľovať opodstatnenie v ústnom podaní doposiaľ prežívajúceho rovnomenného chotárneho označenia
Stará Opatová. /Pozn. aut.: Podobne kritických situácií, aké museli naši opatovskí predkovia museli prežívať a zachraňovať si svoje životy, bolo viac, napríklad aj po bitke pri Moháči /1526 – 1538/, keď sa stiahli do lesnatej doliny, ak chceli prežiť útrapy okupácie a násilenstiev vojsk cisárskeho generála Katzianera. A tiež dočasný - niekedy aj úplný - exodus obyvateľov Opatovej do blízkych lesov sa opakoval aj neskorších storočiach, naostatok pred koncom 2. svetovej vojny. Hypoteticky teda aj za takýchto okolností v konfliktných časoch mohol zaniknúť nielen sakrálny objekt, ale mohol sa naplniť sa i osud zániku celej tamojšej
possesio Hrako. Avšak mohlo sa tak stať i z rozličných iných dôvodov. Historické svedectvá sú neznáme, a preto osudové okolnosti zániku a či opustenia tzv.
Starej Opatovej a či blízkych
Suchých Potokov sú v podstatnej miere neobjasnené./
Začiatky reformácie na trenčianskom panstve sú spojené s Imrichom Forgáčom. Následnými šíriteľmi protestantizmu boli viaceré generácie vlastníkov trenčianskeho panstva z rodu Illešházyovcov. Dlhodobému tlaku protestantizmu mohla chtiac-nechtiac podľahnúť prinajmenšom aj časť obyvateľov Opatovej, predovšetkým takí, ktorí zostali nejakým spôsobom existenčne závislí na trenčianskom panstve. Keďže už v roku
1424
skalské opátstvo benediktínov získalo celú obec /
villa Abbatis, názov
Gezte v tomto období zaniká
/, môžeme usudzovať, že väčšina obyvateľov vtedajšej obce predsa len zostala verná katolíckej viere
.
Jezuiti na Považí a v Opatovej
Najdôležitejšiu úlohu v následnej rekatolizácii obyvateľstva Ilavskej kotliny na strednom Považí vykonali členovia Spoločnosti Ježišovej - jezuiti. Po roku 1644 pričinením ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya sa usadili najskôr v kláštore na Skalke. Jezuiti už čoskoro spravovali aj niektoré farnosti v Trenčianskom archidiakonáte, medzi nimi tepliansku farnosť /samostatnou bola od roku 1510, od začiatku patrili do nej Trenčianske Teplice, Dobrá, Opatová, Kubrá aj Kubrica/.
Zanedbané hospodárske pomery v pôsobnosti kláštora Skalka uviedol do poriadku hneď prvý jezuitský predstavený tohto kláštora – páter Martin Fábri, pochádzajúci z Chorvátska, Najbližšieho pomocníka našiel v pátrovi kazateľovi Danielovi Zedníkovi, ktorý bol rodákom z blízkeho Pruského. Páter Zedník hlásal Božie slovo predovšetkým v kostolíkoch Veľkej a Malej Skalky, avšak iba krátko, pretože v kláštore zomrel už 20. októbra 1645. V spolupráci s predstaveným M. Fábrim však stihol úspešne zvládnuť ťažké začiatky katolíckej obnovy v tejto časti Považia /Ilavskej kotliny/. Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku o tom uvádzajú, že
„plody apoštolskej horlivosti postupne dozrievali: rady veriacich rástli. Na Skalke mohutnel nábožný spev zhromaždených veriacich po slovensky /“idiomate slavonico“/, a to nielen tu, ale aj na okolí.“
Vo všeobecnosti možno usudzovať, že práve pričinením jezuitov a ich vtedajších ekonomických a kultúrnych inštitúcií sa stali Skalka, čoskoro aj Trenčín a priestor Ilavskej kotliny na dlhý čas významnou enklávou a jedným z rozhodujúcich zdrojov obnovy slovenskej duchovnej kultúry. Aj v prípade samotnej Opatovej možno doložiť priamu katechetickú činnosť jezuitských kazateľov, najmä tzv. pohyblivých misionárov a jezuitských novicov, ktorí pravidelne účinkovali v okolitých dedinách ako kazatelia a katechéti. Ako uvádzajú Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku,
„vysvetľovali katechizmus deťom i dospelým... v jezuitskom kostole každú nedeľu po slovensky..., na okolitých dedinách v Biskupiciach, Kubrej, Opatovej, Soblahove, Turnej a Záblatí po slovensky.“
Jezuiti do tunajšieho Považia prinavracali nielen katolicizmus. Sprehľadnili vlastnícke a majetkové pomery, rozhodne napomohli pri rozvoji tunajšieho školstva a vzdelanosti, pri uplatňovaní remesiel a staviteľstva, pozdvihli hospodársku základňu na tejto časti Považia, samozrejme, vrátane opatovskej, keďže prostredníctvom Skalky im dedina patrila.
Nepriamymi prejavmi hospodárskych aktivít jezuitských správcov sú prípady riešenia mnohých chotárnych majetkových sporov, usilujúcich sa o nastolenie vlastníckych poriadkov. Týkali sa nielen chotára a obyvateľov vtedajšej Opatovej. Po obdobiach rozvratov boli vlastnícke majetkové pomery vskutku dosť neusporiadané a rozhárané. Nepríjemne ostré bývali spory domnelých alebo i skutočných vlastníkov s feudálnymi vrchnosťami a či richtármi v prípadoch, keď išlo o vymáhanie alebo navracanie majetkov. /Avšak samotné Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku priznávajú, že často bývala jezuitom pripisovaná prílišná túžba po pozemských majetkoch. Tá vzbudzovala svetskú i vrchnostenskú nenávisť voči ním, ba generovala nepokoje v samotnej katolíckej cirkvi, až napokon pápež Klement XIV. rozhodol o zrušení Spoločnosti Ježišovej/. Jezuiti boli v princípe veľmi prísnymi ale aj mimoriadne svedomitými správcami majetkov. Majetky zveľaďovali a chránili pred rozkrádaním, aby zabezpečili primerané výnosy na krytie vlastných potrieb, ale aj duchovných a rozvojových hospodárskych aktivít. Sami údajne žili striedmo, dôsledne zachovávajúc sľub osobnej majetkovej chudoby. Vydržiavali bezplatné školstvo a študentov, tlačiarne kníh, výrobu učebných pomôcok, vedecké výskumy, budovali hospodárske a sakrálne stavby, starali sa o renováciu jestvujúcich kostolov. Aj výsledky potu a práce obyvateľov Opatovej pod ich správcovskou kuratelou sa takto premieňali na duchovné, sociálne, civilizačné a industriálne hodnoty. O viaceré z nich sa postarali aj v samotnej Opatovej.
S berlou v obecnej pečati
V čase nastupujúcej rekatolizácie od začiatku šesťdesiatych rokov 17. storočia Juraj Illešházy - tentoraz už katolík, uplatňujúci obvyklý princíp stredovekej moci
„Cuius regio, eius religio – Koho vláda, toho náboženstvo“ - dal vyhnať z Dobrej a Teplej evanjelických farárov. Teplianskej farnosti sa ujali katolícki kňazi - jezuiti. Podľa zachovaných historických dokladov boli obce Dobrá a Opatová pričlenené k teplianskej farnosti pravdepodobne od roku 1671, pričom Dobrá a Opatová s Kubrou a Kubricou vytvorili jednu tepliansku filiálku /druhú tvorili Trenčianske Teplice a Príles/. Ako uvádza redemptorista Martin Jakub Macko vo svojom diele Veľká Kubrá /2010/, starostlivosťou o katolíckych veriacich v týchto obciach bol od roku 1705 poverený schopný kňaz Štefan Dubnicaj /pôsobil v teplianskej farnosti v rokoch 1705 - 1725/, pričom v čase jeho príchodu bolo obyvateľstvo zmienených obcí – okrem Opatovej - z veľkej časti evanjelické /M. J. Macko, Veľká Kubrá, 2010/. Nakoľko teplianska farnosť sa takto stala veľmi rozsiahlou, od roku 1726 obce Kubrá a Kubrica boli v rámci konsolidaného procesu vyčlenené z teplianskej farnosti a pričlenené k farnosti Soblahov.
Účinkovanie jezuitov malo pre Opatovú zvláštny význam z duchovného i hospodárskeho hľadiska. V Opatovej, ktorá im patrila, vlastnili značné majetky.
Už v roku 1646 na mieste schátralého pivovaru vybudovali nový pivovar /odvtedy viackrát stavebne upravovaný objekt doposiaľ stojí, je obývaný a hospodársky využívaný/ na ľavom brehu potoka v časti obce medzi kostolom a
kaštieľom. O postavenie nového pivovaru sa postaral opát – rektor jezuitov Ján Lippay. V dôsledku vybudovania výkonnejšieho pivovaru sa rozšírilo v chotári obce pestovanie chmeľu a sladového jačmeňa na varenie piva, pričom samotný pivovar poskytoval obyvateľom aj niekoľko pracovných príležitostí.
Zmeny v stredovekej dedine Opatová a prítomnosť jej cirkevnej správy zreteľne naznačuje
aj pečať z roku 1651: zobrazuje kopček so stojacim lemešom, prekrížlenú biskupskú berlu a text:
SIGILLUM PAGI APATFALVA. AD SZ/KALKAM?/.
Postavenie a pôsobenie jezuitov v Opatovej dosvedčujú niektoré udalosti riešenia vtedajších sporov a dosť časté konfliktné záležitosti spolunažívania s obyvateľmi okolitých obcí. Tak napríklad
v roku 1653 jezuiti riešili sťažnosť opatovského obyvateľa Mikuláša Kováča na Františka Šumichrasta zo Skalky, ktorý mal zbiť jeho syna pri pasení dobytka na vážskych pasienkoch.
Trenčianski
jezuiti vo svojich análoch /rok 1665/ zaznamenali aj zaujímavú informáciu o mimoriadnom suchu, ktoré v opatovskom chotári trvalo od jari. Sucho hrozilo biedou a hladom, teda nešťastiami, aké tunajších obyvateľov tých čias stíhali opakovane. Jezuiti zorganizovali veľkú púť na Skalke, kde pútnici z Považia prosili o pomoc Všemohúceho a o výdatný dážď, ktorý potom zachránil úrodu, čo aj samotní obyvatelia Opatovej považovali za zázrak.
Z iného roka /1699/ pochádza zmienka o úradnej obhliadke chotárnych hraníc medzi Teplou a Dobrou na jednej strane voči jezuitskej Opatovej z druhej strany. O dva roky
/1701/ zasa župan Mikuláš Illešházy protestoval pred vrchnostenskou stolicou proti tomu, že úradník jezuitov z Opatovej spolu s opatovským richtárom, 4 hájnikmi a drábom násilím odobrali Tepľanom dobytok, ktorý predtým zajali Tepľania obyvateľom Ľuborče a niekoľkých Tepľanov, dokonca aj s richtárom, odviedli poviazaných na Skalku. Podobné lokálne spory pretrvávali. Ich jadro spočívalo v nekonečnom usporadúvaní vlastníctva majetkov a stredovekých chotárnych hraníc - medzi vtedajšou cirkevnou a svetskou mocou.
Opatovský katolicizmus podľa Braneckého
Lepšiu predstavu o časoch a živote našich predkov v 2. polovici 17. storočia, priblížime z pera trenčianskeho piaristu a historika Jozefa Braneckého:
„Opatovčania boli, najtuhší, katolíci najhorlivejší veriaci trenčianskych jezuitov, ktorí ich spomínajú vždy so zvláštnou radosťou. Hoci nemali kňaza, kostola do 18. stoletia, predsa verne zachovávali svoju otcovskú vieru.
Keď jezuiti prišli do Trenčína /1646/, bolo tu veľmi málo katolíkov /pauculi catholici/, takže stačila im na služby Božie kaplnka, prerobená z väčšej izby. Opatovských katolíkov bolo iste viac, lebo keď sa chceli zúčastniť služieb Božích na veľkonočné sviatky roku 1648 u jezuitov v Trenčíne, a evanjelici ich nepustili do mesta, ba ich späť hnali palicami /verberibus et plagis affecti/, bolo ich – podľa poznámky vtedajšieho jezuitu – vyše dvesto /plusqam 200/. Ich horlivosť a oddanosť k Cirkvi katolíckej dokazuje ďalšia poznámka toho jezuitu, že: cum lacrymis et dolore dies Paschales transigere coacti sunt sine ullis divinis exercitiis – so slzami a žalosťou museli stráviť veľkonočné sviatky bez služieb Božích. Teda veľmi túžili za duševným pokrmom a posilnením otcovskej viery.
Medzi takýmito okolnostiami – hoci neskôr na zakročenie jezuitov a niektorých kat. pánov dovolil aj starosta mesta, aj pán hradu, že môžu chodiť aj katolíci do Trenčína na služby Božie – Opatovčania horeli túžbou, aby mali svoj kostol, kde by niektorí jezuita odbavoval sv. omšu a kázeň. Keďže svojou silou nestačili, prišli im na pomoc jezuiti a niektorí veriaci /Partim sumptibus Collegii partim aliis Patronis pie succurentibus .../ Opatová patrila v tých časoch k majetku opátstva Skalky. Jej obyvatelia boli želiarmi jezuitov, ktorí tam mali veľké gazdovstvo, majer, chov dobytku, stádo oviec, mlyn, pivovar, ba aj dva umelé rybníky. Menší bol pri dedine a stál 40 zl., druhý veľký ďalej od dediny a vystavaný obnosom 300 zl.“ /zdroj: J. Branecký, Jubileum opatovského kostola, týždenník Trenčan, 16. okt. 1926, č. 42/
Podľa piaristu J. Braneckého /tamže/ „
drevené čiastky oltára boli ozdobené rezbárskou prácou, lesknúcou sa zlatom /Quidquid ligneum est, totzum nitet auro investitum./ Za oltárom bola vystavaná zákristia /Sacristia post altare annexa./ Podlaha kostola bola krytá hladkými kamennými doskami. Lavice v lodi kostola chválil zručnosť a obetavého ducha opatovských majstrov. „Posviacka kostola sa diala 1. júna 1701. Bol to sviatok nielen malebnej dedinky, ale i celého okolia. Na posviacku požiadali jezuiti Ladislava Maťašovského, nitrianskeho biskupa a krajinského kancelára, ktorý ochotne vyhovel ich žiadosti. Slávnosti sa zúčastnilo viac tisíc ľudí, prichodivších v processiach nielen z okolitých dedín, ale aj z Moravy. Trdenčiansku procesiu viedol rektor jezuitov, Henrik Berzevici. Po vysviacke slúžil tam biskup prvú sv. omšu a páter procurátor kláštora, kňaz viac z ducha ako z tela /singulati zelo/, mal kázeň. Keď už Opatovčania mali kostol, jezuiti sa postarali o služby Božie. Každú nedeľu a sviatok išiel jeden z nich odslúžiť sv. omšu a povedať kážeň. Potom nasledovalo vyučovanie katekizmu, ktorej práce sa zúčastnili aj novici... Keď jeuiti mali viac času, slúžili v Opatovej sv. omšu aj vo všedný deň. Vidiac prichádzať pátra a počujúc zvon, ľudia prišli a naplnili kostol.“
Stavba kostola v Opatovej
Budúcej samostatnej katolíckej farnosti v Opatovej predchádzala dlhodobá duchovná práca jezuitov, ale i obetavá materiálna a kultúrna príprava samotných obyvateľov. V záujme upevnenia pôsobenia i efektívnejšieho spravovania duchovného a hospodárskeho života nasledovala v jezuitskej dedine výstavba kostola.
S jeho výstavbou sa začalo počas roka 1690. Výdatne prispeli jezuiti, avšak na prípravných, pomocných i stavebných prácach sa podstatne podieľali obyvatelia dediny. Väčšina z nich prispievala najmä svojou fyzickou silou pri prácach, ktoré súviseli s chystaním a dovozom stavebných materiálov, potom tiež na samotnej stavbe. Majetnejší opatovskí gazdovia vypomáhali hlavne povozmi a ťažnými zvieratami, ale i peniazmi. Trenčiansky historik PhDr. M. Šišmiš vo svojej práci Z dejín Opatovej nad Váhom do roku 1918 uvádza, že najviac na stavbu kostola daroval miestny roľník Martin Meliš – 150 zlatých. Avšak bez priamej finančnej a odborno-organizačnej spoluúčasti jezuitov a prác odborníkov, ktorých objednali, nebolo by možné pomerne veľkú stavbu kostola uskutočniť.
Spomenutý J. Branecký v citovanom článku napísal o prácach pri výstavbe kostola tak, ako ich zaznamenal iný nemenovaný trenčiansky jezuita. Zo svedectva vyplýva reálna predstava o podiele obyvateľov na výstavbe:
„Práce sa zúčasnili všetcia veriaci Opatovej. /Oparas suas ipsis Opatovensibus conferentibus./ Lámali kamene, pálili tehly, škrydlu, dovážali potrebný materiál. Iní pracovali ako murári, tesári, pod vedením majstrov svojich a trenčianskych. Nešťastným bol by sa cítil, kto by nebol prispel nejakým spôsobom k stavbe kostola. Mnohí prispeli peniazmi k uskutočneniu svätého cieľu, nielen bohatší, ale aj robotníci, roľníci. Medzi nimi preukázal najväčšiu obetavosť roľník Martin Meliš /oeconomus Martinus Meliš/, ktorý daroval na stavbu kostola 150 zl., čo mal za roky nagazdované a odložené /Singulari libertate, quidquid congregavit, huic sancto operi applicavit : 150 florenos./ Vyplatil ich v hotovosti /Enumerans./ Obetavá nadšenosť Opatovčanov bola vedená duchom prvých kresťanov.“
Vysviacka – sviatok Považia
Po 11 rokoch usilovnej výstavby sa konala dňa 1. júna 1701 slávnostná vysviacka kostola v Opatovej. Tento kostol - pripomeňme, že v prvých desaťročiach po vysviacke mu ešte chýbala terajšia veža – sa stal do roku 1789 filiálnym svätostánkom teplianskej farnosti. K zaujímavostiam patrí okolnosť, že samotná veža kostola bola postavená až neskôr, a to na dva razy.
Opatovský kostol slávnostne vysvätil nitriansky biskup Ladislav Maťašovský. Na nevšedne slávnostnej udalosti, akou bezo sporu vysviacka kostola bola, zúčastnili sa tisícky ľudí z Trenčína a blízkeho Považia, ba i z neďalekej Moravy.
V období niekoľko nasledujúcich rokov po vysviacke kostola /1703 – 1712/ bola aj Opatová kruto poznačená kuruckými vojnami a prítomnosťou kuruckých ozbrojených oddielov, teda rabovaním a pustošením majetkov v obci, ako aj hladom a biedou, pretože nebolo možné obrábať pôdu. Najmä zásluhou teplianskeho farára Štefana Dubnicaja sa v týchto nepokojných a veľmi ťažkých časoch podarilo obhájiť pred spustošením aspoň kostoly v Teplej, Dobrej i našej Opatovej. Zrejme tiež minulé skúsenosti z priameho ohrozenia obyvateľov Turkami, viedli Opatovčanov k tomu, že svoj kostol obohnali masívnymi obrannými hradbami. Pomerne vysoké kamenné hradby tvorili súčasť čiastočne účinnej ochrany samotného kostola, pričom slúžili aj na ochranu odvážnejších obyvateľov dediny, ktorí ani v časoch priameho ohrozenia dediny nezutekali do lesov, ale zostávali nablízku svojich obydlí a majetku.
V súvislosti s postavením kostola v Opatovej môžeme predpokladať, že od začiatku 18. storočia sa začalo s pochovávaním zosnulých na cintoríne pri kostole. Predtým obyvatelia Opatovej pochovávali svojich mŕtvych pravdepodobne na cintoríne v susednej obci Dobrá, kam patrili aj podľa cirkevnej organizácie. Podľa ústneho podania niektorých Opatovčanov /Ján Porada, nar. 1925 a iní/ pochovávali svojich mŕtvych spoluobčanov aj v priestore niekde medzi
tzv. Starou Opatovou a
Suchými Potokmi, kde údajne ešte donedávna jestvovali stopy po cintoríne /vyskytovali sa, resp. ešte vyskytujú niektoré typicky cintorínové rastliny, napríklad
zimozel – zimostrádek/. Presnejšie okolnosti pochovávania nie sú zatiaľ známe.
Už sme naznačili, že barokový kostol v Opatovej nemal od začiatku dnešnú architektonickú podobu. Tú získaval postupne obdivuhodným úsilím a pracovným nasadením. Štítové priečelie kostola bolo sprvu bez veže. Až v roku 1717 bola k štítovému priečeliu pristavená veža s murovanou ihlanovou strechou, ba vo vnútri aj dva bočné oltáre a chorus. Vybudovanie veže, bočných oltárov a chórusu sa oneskorovalo, lebo obec i opátstvo jezuitov boli značne hospodársky vyčerpané, o. i. dôsledkami kuruckých vojen. Pôvodnú /zatiaľ nižšiu/ vežu opatovského kostola budovali súčasne s vežou kostola na Malej Skalke. O tri desaťročia neskôr /1747/ bol odliaty barokový zvon opatovskej kostolnej veže. V banskobystrickej dielni ho vyhotovil tamojší zvonolejár František Zechenter. Ďalšie dva zvony pribudli údajne z kláštora na Skalke. O ďalších 40 rokov neskôr /1787/ bola pôvodná nižšia veža kostola zvýšená nadstavením.
Čas, kedy sa opatovský kostol stane farským a Opatová, priblížil sa na dohľad.
„Edikt k pilnému zachováni“
Zo dňa 7. novembra 1713 - je známe rozhodnutie Jána Labšanského, prefekta trenčianskeho panstva Mikuláša Illešházyho. Neosvetľuje síce, či aj niektorých obyvateľov Opatovej sa dotýkal prefektov
„edikt k pilnému zachováni“, avšak dokument je výrečným historickým dokladom a ilustráciou, ako sa kedysi vynucovalo náboženské presvedčenié a konfesijná príslušnosť obyvateľov na Považí, pokiaľ podliehali panstvu Illešházyovcov. Text ediktu, je o. i. zaujímavým dokladom o niekdajších etických normách - spoločenských pravidlách. Pre porovnanie s dneškom začítajme a zamyslime sa nad príkazmi:
- 1. Aby sa všetci poddaní pridržiavali katolíckej viery a v nedeľu a vo sviatok aby chodili do kostola aj s celou rodinou a čeľaďou. Richtár má dávať na to pozor a má oznámiť vrchnosti na potrestanie dom, z ktorého by do kostola nechodili.
- 2. Aby častejšie cez rok, najmä na výročité sviatky, pristupovali k spovedi, ináč budú potrestaní.
- 3. Aby nedele a sviatky svätili a bez dovolenia farára nevykonávali vtedy žiadne väčšie práce.
- 4. Aby riadne odovzdávali a platili príspevky na kostol a farára.
- 5. Zakazuje sa všelijaké zlorečenie, rúhanie, hrešenie, dušovanie sa a týmto podobné bezbožnosti. Richtárovi a v úrade postaveným sa prikazuje, aby na to dávali pozor. Toho, kto sa proti tomuto zákazu prehreší, nech trestajú takto: prvýkrát nech mu dajú desať lopát alebo palíc pred richtárom, keď to urobí druhýkrát, dvadsať, po tretíkrát tridsať a tak ďalej vždy o desať viac. Ak je to dieťa, nech sa šľahá prútom. Ak je to žena, nech sa dá do trlice a tak nech sa trestá korbáčom alebo prútom. Ináč každý, kto podobné bezbožnosti počuje, má to oznámiť richtárovi, ináč bude potrestaný rovnako.
- 6. Prikazuje sa, aby sa dávala úcta pánom farárom, ako svojim duchovným pastierom, richtárom a v úrade postaveným, a všetkým panským služobníkom ako panským námestkom. Kto sa proti tomu prehreší, bude uväznený a potrestaný.
Zasvätenie kostola a minulosť
Nateraz nepoznáme žiadne priame historicky doložené, ale ani iné bližšie okolnosti voľby patrocínia - zasvätenia opatovského kostola sv. Stanislavovi. Pre serióznych a skúsených bádateľov tieto okolnosti dosiaľ zostávajú nie dostatočne vysvetlenou záhadou.
Z hľadiska zjednodušenej logiky - hypoteticky a nepriamo - možno okolnosti vzniku patrocínia opatovského kostola vnímať na pozadí rano stredovekých cirkevno-historických väzieb, najmä v súvislostiach s patrónmi Skalky, časovo aj myšlienkovo osobitne k pustovníkovi sv. Andrejovi-Svoradovi, ktorý tiež pochádzal z Poľska, a aj s historickým jestvovaním a významnou pôsobnosťou cirkevnej provincie Vagh, podliehajúcej poľskému kresťanskému centru v Krakove a siahajúcej na Považí minimálne po Trenčín. Predhistória opatovskej farnosti, dávna religiózna minulosť opatovských predkov i samotné zasvätenie kostola zdajú sa byť dostatočne späté so samotnými tradíciami jestvovania a pôsobenia Skalky i s novším rekatolizačným a hospodárskym úsilím opátstva jezuitov. Práve jezuiti mali osobitne priaznivý vzťah k odkazu kresťanského mučeníka sv. Stanislava. Rané a potom aj neskoršie cirkevné väzby nás takto prirodzene vedú k logickému výberu patronátneho svätca slovanského pôvodu sv. Stanislava. Práve on sa mohol javiť jezuitom i obyvateľom Opatovej ideovo i regionálne najpríťažlivejším a najvhodnejším.
Ako uvádzajú rímsko-katolícke cirkevné zdroje, patrón opatovského farského kostola sv. Stanislav, poľský biskup a mučeník, narodil sa okolo roku 1030 pravdepodobne v dedinke Szczepanow neďaleko Krakova. Po nadobudnutí vzdelania a duchovnej zrelosti bol menovaný za kanonika krakovskej katedrály. Pre jeho výnimočné schopnosti ho pápež Alexander II. ustanovil za krakovského biskupa /v roku 1072/.
Krakovský biskup Stanislav usilovne a vytrvalo pracoval na dokončení a prehĺbení christianizácie poľského ľudu a mnoho síl venoval aj obnove duchovenstva. Vo svojom úrade sa stal akoby ozvenou hlasu volajúceho na púšti – za jeho postoje ho ľud spontánne pomenoval “poľským Jánom Krstiteľom”. Bol totiž z kňazov, ktorí mali svojich veriacich tak radi, že vedeli aj pokarhať pre ich vlastné dobro.
V období Stanislavovho pôsobenia vládol v Poľsku kráľ Boleslav II., ktorý nežil priam príkladným kresťanským životom. Nespravodlivo a hrubo sa správal k poddaným, ba neoprávnene zasahoval aj do správy cirkvi. A na dôvažok si chcel vziať bratovu manželku za svoju ženu. Biskup Stanislav, keď videl, čo kráľ koná, neváhal vystúpiť proti jeho previneniam a smelo ho viackrát pokarhal. Kráľ Boleslav sa však neprestajne dopúšťal mnohých zločinov a ešte ich sebavedome zväčšoval. Neohrozený biskup, povestný príkladne svätým životom, ho vyobcoval z cirkvi. Kráľa to podráždilo natoľko, že pripravoval Stanislavovu smrť. Jedenásteho apríla 1079 prišiel kráľ Boleslav II. so svojimi vojakmi ku kaplnke sv. Michala v Krakove, v ktorej mal svätec Stanislav slúžiť omšu. Biskup bol však medzi ľudom natoľko obľúbený, že vojaci sa neodvážili naňho vztiahnuť ruku. Rozzúrený kráľ sa údajne sám vrhol na biskupa a rozťal mu hlavu. Bol dokonca taký bezohľadný, že dal príkaz, aby telo biskupa Stanislava rozsekali a rozhádzali zveri. Časť pozostatkov biskupa Stanislava veriaci pochovali priamo pri kaplnke. Neskôr boli prenesené do katedrálneho chrámu, kde im ľudia preukazovali úctu. Samotného kráľa šľachta zakrátko prinútila opustiť krajinu. Mučeníka biskupa Stanislava svätorečil pápež Inocent IV. /v roku 1253/.
V Poľsku je sv. Stanislavovi zasvätených vyše 160 kostolov, za hranicami krajiny ďalších takmer 300. Patrí k nim aj opatovský. Mučeník sv. Stanislav bol pre opátov jezuitov i obyvateľov obce Opatová v mnohom blízky a príťažlivý. Pre časť Opatovčanov je takým azda doposiaľ. Aj príklad máme naporúdzi: Biskup-mučeník sv. Stanislav je spolupatrónom svetovej katolíckej
Kruciáty oslobodenia človeka ako vzor odvahy, svedectva a morálnych hodnôt aj za cenu obetovania života. K terajším významným osobnostiam kruciáty na Slovensku patrí opatovský rodák – saleziánsky kňaz vdp. Teodor Gavenda.
Svätý Stanislav - biskup a mučeník
Po jezuitoch Študijná základina
Až do októbra roku 1773 obec Opatová patrila opátstvu jezuitov. Ešte krátko pred zrušením rehole jezuitov na ich panstve v Opatovej v roku 1765 vznikla textilná manufaktúra. O. i. znamenala zveľadenie miestneho ovčiarstva, pretože spracúvala surovú vlnu. Zakladateľom a majiteľom manufaktúry na výrobu súkna /vlnené cajky/ bol Karol Fridrich Frey. Avšak krátko po zrušení jezuitskej rehole sa dostala manufaktúra do zlej finančnej situácie. Keďže zostala aj bez podpory župy a štátu, čoskoro zanikla. Okrem prosperujúceho dorábania chmeľu v chotári obce a tradičnej výroby piva v miestnom pivovare a spomenutej manufaktúry v obci pod správou jezuitov fungovali pravdepodobne až tri /?/ vodné mlyny /dva potočné a pravdepodobne aj na brehu Váhu – dôkazy o ich jestvovaní sú však veľmi vratké/, v prípotočných priestoroch Opatovskej doliny najmenej dva chovné rybníky.
Po zrušení rehole z majetku jezuitov v Opatovej bola zriadená náboženská Študijná základina /Náboženský fond/, ktorej cieľom bolo ekonomicky podporovať predovšetkým výchovu kňazského dorastu. Z nitrianskeho biskupstva prišiel do Opatovej osobitný direktor základiny - správca cirkevného majetku. Majetok základiny pozostával z hospodárskeho majera so živým a mŕtvym inventárom, z mlyna a pivovaru, dvoch rybníkov a cirkevných lesov. Prakticky od začiatku pod správu tejto základiny so správcovským sídlom v Opatovej patrila aj sklárska osada Gápel /neďaleko Valašskej Belej/, dovtedy patriaca trenčianskym jezuitom. Z historických údajov vieme, že skláreň ešte pred koncom 19. storočia zamestnávala asi 40 mužov, 40 žien a 20 detí pri výrobe tabuľového, dutého, brúseného, rytého, zláteného i maľovaného skla. Študijná základina /Náboženský fond/ jestvovala až do znárodnenia po 2. sv. vojne.
V decembri 1949 všetok majetok náboženskej Študijnej základiny, už podliehajúcej Povereníctvu školstva v Bratislave, prevzali štátne lesy – Lesná správa Opatová nad Váhom.
Vznik a význam opatovskej farnosti
V roku 1789 – teda 16 rokov po zrušení rehole jezuitov a počas jestvovania tunajšej správy Študijnej základiny - Opatová sa stala samostatnou katolíckou farnosťou, čím sa definitívne vyčlenila z teplianskej. Vzniku samostatnej katolíckej farnosti Opatová predchádzalo takmer 150-ročné pôsobenie jezuitov na Skalke a v Trenčíne. Z historicky pôvodnej dobrianskej farnosti a následne teplianskej sa teda vytvorili dve farnosti: trenčianskoteplianska a opatovská. Do opatovskej farnosti bola hneď od začiatku včlenená filiálka Kubrá. Keďže Kubrá vtedy nemala kostol a ani kaplnku, časť Kubranov aj naďalej počas nedieľ a sviatkov tradične chodievala na bohoslužby do blízkeho Trenčína, hoci kubrianska mládež radšej do Opatovej.
So vznikom farnosti v Opatovej súvisí zriadenie samostatnej matriky novorodencov a zomrelých na tunajšej fare od roku 1789. Rovnako sa tu krstilo a tiež konali sa cirkevné katolícke sobáše, pričom pravdepodobne až do roku 1946 sa v opatovskom farskom kostole sobášili aj páry z Kubrej.
Každodenná prítomnosť a pastoračná činnosť vlastného kňaza mala pre obyvateľov viacrozmerný kultúrny význam. Napríklad už v tom istom roku /1789/ začalo sa v Opatovej vyučovanie v drevenej jednotriednej cirkevnej škole. Škola bola postavená pri ceste, pravdepodobne v blízkosti križovatky hradskej s potokom smerom k Dobrej. Je dostatok dôvodov predpokladať, že sa tak stalo v súvislosti so vznikom farnosti. Škola bola od začiatku v správe opatovskej fary. Už o niekoľko rokov /1802/ v Opatovej začalo sa vyučovanie v budove terajšej školy, postavenej pri kostole. Aj toto sa udialo pričinením fary a obyvateľov obce.
O vplyve a význame opatovskej fary a jej kňazských osobností svedčí historická skutočnosť, že od 19. storočia dlhodobo a nad priemer pozdvihovali miestne školstvo a vzdelanostnú úroveň Opatovčanov. Napríklad z inventarizácie fary v decembri 1874 sa dozvedáme, že farská knižnica už v čase pôsobenia kňaza Juraja Zermega /1864 – 1874/ mala úctyhodných 307 zväzkov kníh, z nich boli mnohé napísané v slovenčine. Na prelome storočí však fara i škola podľahli krutému náporu štátnej maďarizácie. V novších časoch - začiatkom 20. storočia /1909/ - občania Opatovej tiež z iniciatívy svojho farára Antona Bardyho a vtedajšieho riaditeľa miestnej školy Plachého založili Spoločný obchodný dom – Potravné družstvo, ktoré malo v obci až 170 členov.
Už od prvých rokov po 1. svetovej vojne, ale najmä v desaťročiach po roku 1945 priaznivo ovplyvňoval kultúrne a duchovné povedomie Opatovčanov obyvateľ Kubrej - gymnazista a neskôr kňaz a vzácny ľudomil Prof. Štefan Hlaváč, uznávaný stredoškolský pedagóg, novodobý priekopník náboženskej znášanlivosti a ekumenizmu na Slovensku.
Zaujímavou súčasťou minulosti /i prítomnosti/ opatovskej farnosti sú dlhodobo pomerne vlažné /niekedy dokonca konfliktné/ vzťahy opatovskej fary s kubrianskou filiálkou.
„Zdá sa, že Kubrania sa nikdy príliš nevčlenili do farnosti, ku ktorej v tej-onej dobe patrili,“ píše M. J. Macko /v diele Veľká Kubrá, 2010/ a vysveľuje.
„Je to pochopiteľné z viacerých dôvodov, akým bola geografická poloha obce vzhľadom k materskému farskému kostolu, rozdielnosť svetských patrónov, ale neskôr aj emancipácia vlastného povedomia predovšetkým cez duchovno-kultúrne pôsobenie kňazov-rodákov. Vždy znova a znova môžeme v zachovaných dokumentoch vidieť, že veriaci z Veľkej Kubrej chodili i tak väčšinou na omše do Trenčína než do svojho farského kostola. Nedostatočná finančná solventnosť miestnych veriacich však vždy bránila naplneniu myšlienky osamostatnenia. V tomto smere je zaujímavý po maďarsky písaný list opatovského farára Antona Bárdyho z 24. júla 1911. Nitrianskemu biskupovi v ňom píše, že veriaci z Veľkej Kubrej žiadajú, aby sa v ich novom kostole, ktorý si k tomuto účelu postavili, konala aspoň raz za mesiac svätá omša. Túto svoju požiadavku už vraj niekoľkokrát predložili trenčianskemu dekanovi, ktorý im ale na to odpovedal, že ich žiadosť bude splniteľná, ak pozemnoknižne prepíšu pôdu urbárnikov na faru. Obyvatelia Kubrej ju však neboli ochotní prepísať na faru v Opatovej, keďže aj tak radšej chodili na omšu do mesta k pátrom piaristom. Pretože aj sám opatovský farár cítil ako nežiaduce toto odcudzovanie sa farskému chrámu, píše, že považuje za potrebné, aby sa dokonca každú druhú nedeľu v mesiaci konala svätá omša v kostole v Kubrej a taktiež litánia. Na zabezpečenie chýbajúceho príjmu pre farára, ktorý by činil 1000 korún ročne, chce sa obrátiť o finančnú pomoc priamo na ministra kultu a školstva.“ To sa ale nepodarilo a až od roku 1931 sa Kubranom podarilo presadiť, že omše sa u nich slúžili aspoň každú tretiu nedeľu“/dovtedy okrem pohrebných omší iba trikrát do roka, dodáva M. J. Macko/.
Niektoré staršie kňazské osobnosti
a historické zaujímavosti z farnosti
Časom sa do dávnejšej histórie fary v Opatovej sa výrazne zapísali viaceré kňazské osobnosti. Okrem znamenitého farára a učiteľa Štefana Galvaneka /pôsobil od 10. októbra 1844 do 6. septembra 1855, keď v Opatovej zomrel na choleru/, takým bol aj jeho predchodca - uznávaný cirkevný hodnostár a regionálny historik Ján Dualský /január 1843 – júl 1844/, o. i. vychovávateľ v rodine grófa J. Medňanského, a od roku 1871 aj nitriansky kanonik a neskôr titulárny opát. Prvým správcom opatovskej farnosti bol Ján Mihalovič /25. október 1789 – 1798, zomrel v Opatovej/, ďalším Štefan Heszterenyi /14. júl 1798 – 1832, zomrel v Opatovej/. Po ňom nastúpil kňaz Andrej Hann /september 1832 – 1843, zomrel v Opatovej/. Po spomenutom J. Dualskom dočasne /asi 100 dní v roku 1844/ spravoval farnosť Juraj Žilinčík. Asi dva mesiace po náhlej smrti Š. Galvaneka a až do odchodu na odpočinok pôsobil Jozef Folkmann /4. november 1855 – 1864/, pričom v matrikách je uvádzaný aj františkán Kazimír Matejčík /1863 – 1871/. Dňa 24. mája 1864 prevzal faru a farnosť Juraj Zermeg /do 31. decembra 1874, ktorý sa vzdal farnosti/. Od 1. januára 1875 do svojho úmrtia v Opatovej dňa 15. augusta 1899 bol kňazom Ján Záriecký a od 21. augusta 1899 do 5. januára, keď zomrel v Budapešti, spravoval farnosť Anton Bárdy. Za všetky tieto údaje, ktoré sme čerpali z publikácie Veľká Kubrá, ďakujeme jej autorovi M. J. Mackovi.
Z obdobia 19. storočia zaznamenávame aspoň niektoré známe údaje a zaujímavé okolnosti pôsobenia farnosti Opatová. Niektoré majú i širší než religiózny význam. Nepriamo dotýkajú dávnej predhistórie opatovskej farnosti. Napríklad v už spomenutej kanonickej vizitácii z roku 1816 sa uvádza chotárny názov Hrachová ako relikt po zaniknutej dedine na území Opatovej.
/Pozn. autora:
Existencia kostola či kaplnky v niekdajšej dedine Hrachová sa dáva podľa miestnej tradície do spojitosti s pôsobením benediktínskych mníchov v kláštore na Skalke, pričom tradícia nevylučuje ani existenciu sakrálneho objektu už pred ich pôsobením. Slovenský historik J. Kutník ruiny sakrálneho objektu v possesio Hrako lokalizuje ako kaplnku sv. Svorada, čiže mohli by sme uvažovať, že v chotári obce ide vlastne o predchodcu terajšieho farského kostola v Opatovej. Historik M. Šišmiš vznik spomenutého sakrálneho objektu tiež dáva do súvislosti s pôsobením benediktínskych mníchov na Skalke./
V súvislosti s opatovským kostolom uvádzame, že v polovici 19. storočia norimberský rytec L. Rohbock zakomponoval dominantný opatovský kostol do širšieho krajinárskeho záberu s pohľadom do údolia Váhu, na pútnickú Skalku a starobylý Trenčín s hradom. To svedčí o tom, že opatovský kostol s vybudovanou vežou tvoril v minulosti výraznú súčasť vtedajších krajinárskych kultúrnych dominánt juhovýchodnej časti
Ilavskej kotliny. Pripomeňme tiež skutočnosť, že v roku 1880 významný slovenský maliar Jozef Božetech Klemens namaľoval oltárny obraz kostola v Opatovej s postavou sv. Stanislava, patróna kostola.
Klemensov oltárny obraz v kostole – podľa viacerých zdrojov – je v poradí druhý. Prvým mal byť už spomenutý obraz sv. Andreja z poškodeného kláštora pútnickej Skalky. Na tomto mieste si priblížime námet obrazu z pera podľa citovaného historika J. Braneckého:
„Obraz tohoto oltára, výtečné to dielo popredného maliara, predstavuje nám biskupa sv. Stanislava pred poľským kráľom Boleslavom II., obvineného ťažkým hriechom, že nezaplatil za kúpený pozemok šľachticovi Petrovi, a už aj stavia na ňom kostol. On však tvrdil, že zaplatil.
„Keď to nedokážeš, hodím ťa do žalára“, znela hrozba nemravného kráľa, ktorý sa hneval na biskupa, že ho viackrát pokarhal pre spáchanie nemravnosti, najmä keď dal manželku istého šľachtica, Kristínu Sieradzovú, najkrajšiu to ženu celého kráľovstva, násilne prepadnúť a odvliecť do kráľovského paláca.
Ako mal biskup Stanislav dokázať svoju pravdu, keď bol šľachtic Peter už tri roky mŕtvy, a nemal žiadneho písma, ani svedkov? A predsa ju dokázal!
Pevne dôverujúc v pomoci Božej, že Boh nenechá v hanbe svojho verného sluhu, s dovolením kráľa rozkázal sluhom, aby priniesli rakev zomrelého pána. A keď ju otvorili, biskup zvolal medzi modlitbou na zomrelého: „Peter, vstaň v mene Ježiša Krista a vydaj svedectvo, či som ti zaplatil, alebo nie!“ A tu na hrozný obdiv všetkých prítomných, oslovený Peter vstal a svedčil za pravdu biskupa: „Prichádzam na rozkaz Boží –znelo jeho slovo – aby som svedčil, že za pozemok, zvaný Petrová, biskup Stanislav mi zaplatil.“ Nato klesnul nazad a bol mŕtvy znovu. Postrašený kráľ oslobodil biskupa od žaloby. – Táto udalosť bola vyobrazená nad hlavným oltárom „majstrovským štetcom“.
Je pravdepodobné, že ako prvý sa v kostole využíval teraz už neznámy oltárny obraz z kláštora zo Skalky. Podľa miestneho ústneho podania v opatovskom kostole sa kedysi nachádzal aj vzácny a umelecky hodnotný relikviár s pozostatkami sv. Beňadika, ktorého ďalšie osudy sú neznáme. Miestni pamätníci ešte donedávna spomínali časti inventáru z kláštora Skalka v interiéri kostola /zvony, svietniky a pod./.
Ľudové misie v Opatovej do roku 1950
Významnou súčasťou v živote viacerých generácií farníkov opatovskej farnosti boli ľudové misie. Ich konanie v Opatovej v prvej polovici 20. storočia zaznamenal spomenutý M. J. Macko v knihe Veľká Kubrá /2010/. Zaznamenávame ich podľa jeho zistení.
„V roku 1912 o ľudové misie požiadal aj opatovský farár Anton Bárdy. Z listu nitrianskemu biskupovi, v ktorom oznamuje konanie misií vo svojej farnosti v čase od 31. októbra do 8. novembra 1912 a žiada o udelenie príslušných fakúlt pre misonárov, sa dozvedáme i mená redemptoristov. Mali nimi byť P. Ján Pluhař a P. Jozef Grigeľ. O konkrétnom priebehu misií vieme viac z kroniky domu redemptoristov na Červenke u Litovli, odkiaľ misionári prišli: „Missie ve Vagapáthfalva dosti pěkně se vydařila, ač počasí jako by se proti missionářúm spiklo. Pršelo stále. Lid se však nedal nepohodou odstrašiti, chodil pilně do kostela a k sv. svátostem“. Špecifikom redemptoristov bolo, že vždy zhruba po roku konali tzv. renováciu, čiže obnovu misií, ktorá trvala o niečo kratšie ako samotné hlavné misie. V opatovskej farnosti sa takéto renovácia po prvý raz konala od 31. októbra do 7. novembra 1913. Cieľom bolo horlivých utvrdiť v dobrom, vlažných znova prebudiť, padnutých pozdvihnúť a lepšie ich zabezpečiť pred opätovným pádom. Obnovu vykonali dvaja rodení Slováci, zhodou okolností jediní, ktorých mala v tej dobe pražská provincia k dispozícii, P. Jozef Grigeľ a P. Karol Stašík. Kronikár si pri tejto obnove poznamenal: Obnova krásna.
Bolo zvykom, že farské ľudové misie sa podľa možnosti konali každých desať rokov. V prípade opatovskej farnosti to platilo takmer doslovne. V tom istom roku, keď bol založený kláštor redemptoristov v Kostolnej pri Trenčíne, sa vo farnosti Opatová konali druhé ľudové misie. Bolo to 13.- 20. Novembra 1023. Misionári boli opäť pátri z Čercenky na Morave, P. Josef Říha a P. Alojz Pokorný.. Opatovský farár Anton Bárdy bol v tej dobe už vážne chorý, bol na liečení v Taliansku. Zastupoval ho kaplán Ján Tiso z Trenčianskej Teplej. Ten tu však v tej dobe svoju výpomoc končil, ako sa dozvedáme z jeho listu, adresovaného na biskupský ordinariát do Nitry. Ľud tu vraj misionári našli zachovalý, aj na pobožnosti chodil horlivo. Problémom boli podľa nich len blízke továrne, ktoré kazili mládež. Veľké negatívum videli v rozširovaní Havlíčkových spisov medzi proletariátom... Na obnove misií, ktorá sa konala 9.- 14. novembra 1924 sa zúčastnili P. Josef Říha a P. Cyril Jež. Podľa záznamov to bola opäť veľmi krásna obnova s hojnou účesťou. Pri ukončení kostol nestačil. Spovedí bolo 1100 /vrátane 160 detí/, sv. prijímaní bolo 2300.“
Podľa M. J. Macka tretie ľudové misie sa uskutočnili 7.- 15. decembra 1935. Uvádza, že z listu opatovského farára Jozefa Pietrika biskupskému ordinariátu s prosbou o finančný príspevok, že vo farnosti boli traja kňazi, verbisti – Misionári slova Božieho z Nitry. Ich mená, žiaľ, nepoznáme, vieme iba, že opatovský farár dostal príspevok 700 korún na vyplatenie výdavkov spojených s misiami. Zo zachovaného programu - Pozvania k misiám /fotodokument uverejnil M. J. Macko v spomenutej knihe/, ktoré vydal farský úrad v Opatovej, sa dozvedáme, že misijné podujatia sa konali vo Veľkej Kubrej.
Dramatické dozvuky mali štvrté ľudové misie vo farnosti Opatová nad Váhom. Záznam o nich sme opäť prevzali od M. J. Macka v doslovnom znení:
„ ... prebehli pravdepodobne od 27./28. februára do 5. marca 1950. Boli už vo veľmi napätej situácii. Uskutočnili sa len krátko predtým, než boli ako reakčné a nežiaduce zrušené všetky mužské rehole v Československej republike. Farárom v Opatovej bol v tej dobe Jozef Štefánek z Ľuborče, ktoré napriek všetkému pátrov verbistov zavolal. Pátri Juraj Gabura a Jozef Škoda boli ubytovaní v rodinách stolára Ondreja Sokola a kolára Dobiáša, kde sa aj stravovali. Keďže sa už blížila Veľká noc, na záver upiekli Kubrania na poďakovanie misionárom veľkého bieleho piškótového baránka. Takáto provokácia totalitného režimu však neostala bez odozvy. Farár Štefánek, ktorý mal už predtým problémy s upevňujúcou sa mocou komunistického režimu, bol neustále pod dohľadom špehov a štátnej bezpečnosti. Jedného dňa toho roku dostal predvolanie, aby sa dostavil na okresný úrad, a viac sa nevrátil. Farníci netušili, čo sa s ním stalo. Až po čase prišla tajná zvesť, že je zatvorený v Močenku bez povolenia návštev. Štefánkovi všetko zobrali, roky robil v Dubnici, kde sa s ním mali možnosť tajne stretnúť aj Kubrania. Farnosť núdzovo zastupovali kňazi z okolitých farností, poväčšine z Trenčianskej Teplej.“
Z novšej minulosti farnosti
V začiatkoch päťdesiatych rokov Opatová prežívala traumu aj po náhlom zatknutí a uväznení
niekoľkých občanov – aktívnych katolíkov, a tiež po uväznení svojho rodáka - charizmatického pátra Bernarda /Sokola/, ktorý po prepustení z väzenia tragicky zahynul pod kolesami svojho konského záprahu v Opatovskej doline. S negatívnym ohlasom väčšiny občanov sa stretlo zoštátnenie opatovskej rímsko-katolíckej ľudovej školy. Z tohto politicky veľmi problematického obdobia zostali v pamäti najstarších obyvateľov aj prekážky, ktoré im spôsobovali vtedajšie úrady, napríklad počas konania pútí na Skalke /zátarasy dreveného mosta na Váhu ostnatým drôtom, zákaz prevozu kompou, neskôr zasa časované umelé prívaly vody z vážskych priehrad s ohrozovaním života pútnikov na brodoch a pod./
V päťdesiatych rokoch 20. storočia krátky čas pôsobil v opatovskej farnosti
kňaz
Msgr Andrej Paldan, dekan, ktorý v spolupráci s občanmi zrenovoval a výrazne zmodernizoval opatovský kostol. Známym sa stal „svinkou“ /detská prezývka jeho už starého a opotrebovaného auta/ - osobným automobilom Tatra 12, na ktorom precestoval Svätú zem a Stredomorie. V neskoršom období tu dlhodobo pôsobil Justín Vršanský.
Do najnovšej galérie vynikajúcich kňazov opatovskej farnosti sa natrvalo zapísal napríklad vdp. Štefan Chmela. Požíval všeobecnú dôveru a úctu veriacich i väčšiny ostatných spoluobčanov. V rokoch 1968 – 1974 sa postaral o generálnu opravu kostola a kostolného organu, na mieste starej fary postavil novú. Vďační farníci mu venovali pamätnú tabuľu, ktorá je umiestnená vo vnútri kostola.
Aj pričinením už spomínaného a perzekuovaného Prof. Štefana Hlaváča pochádza viacero kňazských osobností priamo z Opatovej. Z nich na celom Slovensku i v zahraničí je veľmi známy a uznávaný najmä Marian Gavenda, ThLic., Mons., niekdajší šéfredaktor Katolíckych novín a hovorca Konferencie biskupov Slovenska, kresťanský publicista a spoľahlivý odborný komentátor udalostí z kresťanského i cirkevného života. S fotografistom K. Kálayom je spoluautorom knihy o kostole sv. Jakuba v Levoči
Klenot gotiky, autorom textu v obrazovej knihy
Chrámy, ako i ďalších významných literárnych diel.
Zo širokej famílie opatovských Gavendovcov pochádza Pavol Gavenda, kaplán v Turzovke a Nitre - Hornom meste, farár v Štiavniku, Dohňanoch, Lednických Rovniach, Trenčianskej Turnej a Pružine. Jeho brat kňaz Teodor Gavenda, direktor saleziánov v Bardejove, okrem činnosti duchovného pastiera sa venuje dlhodobej pastorácii rómskej mládeže na východnom Slovensku. K ozdobám opatovskej farnosti patrí aj PhDr. Oľga Gavendová, ktorá prednáša na RKCMBF UK v Bratislave, prekladateľka z taliančiny, autorka učebníc a odborných článkov, spisovateľka /
Muž blahoslavenstiev. Podobným smerom sa uberá životná púť ďalšej opatovskej rodáčky Stanislavy Kuzmovej, autorky odbornej historickej práce o sv. Stanislavovi.
Zvlášť milé pre autora týchto riadkov sú niektoré osobné spomienky.
Po celé desaťročia k udalostiam pôstneho predveľkonočného obdobia v opatovskom kostole patrili spievané pašie. Pašie bývali včas a dobre pripravené, zbor i jednotliví speváci
„z chórusu“ ich vždy prednášali zo zaujatím. Účinkujúci rešpektovali primeraný výber hlasov jednotlivých mužských a ženských pašiových postáv i speváckeho zboru. Pre prítomných účastníkov pašií dosiaľ bývajú pašie náboženským i kultúrnym zážitkom. V bývalom režime chodievali si ich vypočuť aj miestni
„ročáci“, čiže spoluobčania, o ktorých sa vedelo, že chodia do kostola iba raz, nanajvyš dvakrát do roka.
Hlavne časť spoluobčanov, ktorí sa tradične sústreďovali na chóre, v minulosti udávala charakteristickú zvukomaľbu každej tzv.
„hrubej“ /veľkej/ alebo obzvlášť sviatočnej omši, napríklad vianočnej. V Opatovej zvlášť oduševnene pôsobivé – pokiaľ to úrady vôbec tolerovali – bývalo spievanie
Te Deum a pápežskej hymny
V sedmobrežnom kruhu Ríma.
Dôležitú zážitok k omšovým obradom v Opatovej – okrem vtedajších kňazov - pridávali jednotliví organisti. V polovici storočia bol typickým hlavne učiteľ Pavol Špánik a istý čas aj Ľudovít Vitko, neskôr dlhoročný organista a spevák Jozef Kobza /
horných Kobzéch/. Bol známy aj pod prezývkami
„Organista“ a
„Spevák“. Tento dedinský človek a svedomitý gazda, naučil sa hrať na organe až v zrelom veku. Pri jeho hre na organ na bolo priam cítiť prácou zrobené prsty, v jeho zvučnom speve skutočnú bohabojnosť a sedliacku silu, úprimný cit i ľudskú vášeň a zbožnosť.
Pravdaže, podobných osobností v obci bývalo viac /Poradovci, Gavendovci a i./, pričom nechýbali ani medzi ženami. Viaceré také boli napríklad z okruhu niekdajšej opatovskej Jednoty katolíckych žien.
Kostol a sakrálne pamiatky v obci
Opatovský barokový kostol sv. Stanislava z architektonického hľadiska je pozdĺžny, jednoloďový. Vysoká veža s murovanou ihlancovou strechou bola pristavaná k hladkému štítovému priečeliu kostola - ako sme už spomenuli - v rokoch 1717 a 1787, kedy bola nadstavená. Smutnou bola novšia okolnosť, že počas 1. svetovej vojny boli zrekvirované dva kostolné zvony z 18. storočia. Po vojne / už v 20.-tych rokoch/ občania Opatovej nahradili chýbajúce zvony novými, ktoré boli vyrobené zvonolejármi v Českej pri Brne.
V bezprostrednom priestore opatovského kostola, ohradenom murovaným opevnením, sa ešte do polovice 20. storočia nachádzala „kostnica“, ktorá ku koncu slúžila už len ako skladisko kostolného inventáru. Vo vnútri ohradeného priestoru okolo kostola – na strane od potoka - dosiaľ ešte jestvujú zanedbané pozostatky niekoľkých starších hrobov. Zrejme patrili len najvýznačnejším obyvateľom obce a zomrelým kňazom. V neskoršom období tu boli pochovaní napr. Ignác a Ján Ugrosdyovci, prenájomcovia majetkov tunajšej Študijnej základiny. Jedným z posledných hrobov, zreteľných ešte v 80.-tych rokoch 20. storočia, bol hrob a pomník s erbom Františka Konšteka, nadlesného lesnej správy náboženskej Študijnej základiny. Na samotnom opatovskom cintoríne je povšimnutia hodný ústredný kríž, ale zaujímavé sú i niektoré najstaršie a staršie pieskovcové pomníky s medailónikovými fotografiami – portrétmi zomrelých v opatovskom kroji, ako i niekoľké liatinové hrobové kríže, ktoré pochádzajú z 19. storočia. Žiaľ, originálne hrobové kríže – práce miestnych kováčov sa už nezachovali.
Miestny farský kostol – a s ním niekoľko sakrálnych pamiatok – tvorí jadro skromného súboru kultúrnych pamiatok niekdajšej samostatnej obce. Z ďalších sakrálnych pamiatok je zaujímavý už obnovený kamenný kríž v lokalite Súvoz – Mišovec. Tento kamenný kríž je postavený pod starou lipou v roku 1931 z milodarov obyvateľov Opatovej. Obyvatelia ho umiestnili na niekdajšiu starú poľnú cestu, ktorá – okrem poľnohospodárskeho účelu - spájala horný koniec obce až so susednou Dobrou. Od 80-tych rokov 20. storočia lipu nad krížom viackrát poškodili búrky a veterné smršte. Torzo poškodenej lipy v roku 2007 zavŕšilo skazu tejto sakrálnej pamiatky. Avšak následne po odstránení zvyškov poškodených stromov bol pôvodný kamenný kríž veľmi dôstojne obnovený. Stalo sa tak na rovnakom mieste podľa vyhotoveného a schváleného projektu odbornej rekonštrukcie a vďaka svojpomocnému pričineniu občanov – najmä Antona Čačka /zomrel roku 2010/ a ďalších. Dosť podobný kríž sa nachádza aj na konci bývalej obce Opatová nad Váhom, a to v zákrute starej hradskej cesty vľavo smerom na bývalú obec Dobrá. Podľa niektorých pamätníkov podobné sakrálne miesto s krížom a lipami, ktoré sa nachádzalo v priestore farských rolí Pod Košnovcom, zmizlo v rokoch kolektivizácie takmer súčasne s tamojšou poľnou cestou, podľa iných padlo za obeť novej rýchlostnej komunikácií z Trenčína smerom na motorest Maják do Dobrej.
V roku 1932 do stredu cintorína v Opatovej pribudol ústredný kríž na betónovom podstavci s reliéfom Panny Márie s dieťatkom. Postavil ho miestny občan Jozef Cabala, murár. Na cintoríne sa ešte nachádzajú niekoľké liatinové hrobové kríže z 1. polovice 20. storočia, ktoré zrejme pochádzajú od niektorej trenčianskej pohrebnej firmy.
K veľmi pekným a verejne udržiavaným dominantným lokalitám obce ešte v nedávnej minulosti patrila socha sv. Jána Nepomuckého. Socha tohto svätca stála medzi kmeňmi v tieni obrovito vyrastených líp. Možno ju ešte zazrieť cez plot súkromnej záhrady na mieste odbočky z hradskej na Mníšnu cestu pri železničnej stanici. Žiaľ, tamojšie staré lipy nahlodával čas i nečas. Podľahli náporu víchrov a búrok, preto museli byť odstránené.
Inou sochou sv. Jána Nepomuckého v Opatovej v 20-.tych rokoch 19. storočia bola drevená socha od konvertitu a neskoršieho laického brata jezuitu Jána Bogádyho pri verejnej ceste do Trenčína /M. J. Macko, z ktorého diela informáciu čerpáme, presnejšie lokalitu neudáva/.
Milým miestom oddychu a modlitby v chotári v novšom čase sa stal kríž „Na žliabku“, o ktorý sa postaral okruh spoluobčanov okolo Martina Lišku /nar. 1941/.
xxx
Kostol sv. Stanislava v Opatovej je v súčasnosti kostolom farnosti Trenčín-Opatová do ktorej patrí filiálka Kubrá s jej kostolom sv. Jána Nepomuckého. Od roku 2000 je duchovným pastierom farnosti honorárny dekan Teodor Ferko, ThLic., ICLic. /v rokoch 2003-2004 sa postaral o. i. o výmenu krovu a krytiny na veži a lodi kostola, o vynovenie vežovej fasády a v roku 2008 o inštaláciu ústredného kúrenia v kostole/.
/Pozn. autora: Príspevok na tému vývoja dávnej či súčasnej religiozity v Opatovej a opatovskej farnosti - akokoľvek je rozsiahly a obsiahly - zaslúžil by si pero nadšeného rodáka - odborného znalca problematiky. Škoda, dosiaľ nevieme o autorovi, ktorý by sa na takú prácu ochotne podujal. Preto aj „Čriepky...“ treba vnímať predovšetkým ako podnet k bádaniu a napísaniu úplnejšej práce. Azda sa raz dočkáme./
