Na začiatku boli Strídža spod hája a Bludár 90 rokov našej ochotníckej scény /1920 – 2010/   /Podľa kroník, rukopisov a záznamov MILANA HARINEKA, MARGITY DOBIAŠOVEJ a STANISLAVA VANČA /      Na úvod tejto kapitolky budeme citovať z knihy Po priamych cestách, ktorej autorom je Prof. Štefan Hlaváč. Tento vzácny človek - národovec, povolaním svedomitý kňaz a úspešný pedagóg - v autobiografických spomienkach venuje jednu pasáž začiatkom ochotníckeho divadelníctva v Opatovej /1920 – 1921/. On, niekdajší obyvateľ Veľkej Kubrej, bol vtedy študentom gymnázia v Trenčíne:     „V zime mali kubranskí mládenci viac času na divadlo – väčšina z nich boli totiž roľníci. Zahrali sme Urbánkov Kríž pod lipami, Škriatka a Bludára. Najviac plakali ženy pri Kríži pod lipami a najviac sa nasmiali pri Škriatkovi. Na toto predstavenie prišlo veľa ľudí zo susednej Opatovej. Žiadali ma, aby som aj s ich mládežou nacvičil divadlo. Chodil som teda do Opatovej. Schádzali sme sa po večeroch v stolárskej dielni pri hradskej, lebo škola nebola v centre, ale na konci dediny. Divadlo sa vydarilo. Ďalší kus herci už nacvičovali sami, iba pred predstavením som prišiel čo-to poradiť.“   xxx         Väčšina nasledujúcich informácií o minulosti divadelníctva v Opatovej pochádza z rukopisov a spomienok opatovských občanov Milana Harineka a Margity Dobiašovej. Ako doplňujúce pramene nám poslúžili najmä Kronika obce Opatová, rozhovory so staršími opatovskými občanmi a informácie z práce „Päťdesiat rokov ochotníckeho divadla v Kubrej“.    Prvé divadelné predstavenie Strídža spod hája od Ferka Urbánka sa hralo v Opatovej v roku 1920. Túto hru k nám prišli zahrať ochotníci z Kubrej pod režijným vedením Štefana Hlaváča, študenta trenčianskeho gymnázia. Občania Opatovej požiadali Štefana Hlaváča z Kubrej, aby aj s tunajšou mládežou nacvičil divadlo. On sa podujal na túto úlohu. Po večeroch chodieval teda do Opatovej, kde v stolárskej dielni pri hradskej nacvičoval divadelnú hru Bludár. Predstavenie sa vydarilo a dodalo chuť miestnym ochotníkom – zvlášť mládeži – k nácviku ďalších hier, ktoré nacvičovali už sami.    Začiatky vlastného opatovského ochotníckeho divadelníctva môžeme teda datovať do roku 1921. V tomže roku ochotníci nacvičili /pod režijným vedením spomenutého Štefana Hlaváča – pozn. zostavovateľa/ divadelnú hru Bludár. Zahrali ju v súkromnom dome u Michala Košuta, v izbe s rozmermi 7 x 6 m. Druhú divadelnú hru Kamenný chodníček už odohrali v triede školy. V tomto prvom ochotníckom divadelnom krúžku hrávali opatovskí občania Ľudevít Lis, Jozef Vančo, Jozef Cabala, František Vančo, Štefan Novotný, Katarína Krátka, Mária Vančová, Katarína Hricková a ďalší. Podľa pamätníkov prví opatovskí divadelní ochotníci si dali na oponu namaľovať svoj znak – kosák a kladivo v trojuholníku, čo im vyhotovil Koloman Rehák.    Po roku 1923 ochotnícke divadelníctvo v obci chvíľu stagnovalo. Nastúpila mladšia generácia, ktorá sa združila okolo Arpáda Wiedermanna, Štefana Dužeka a Kolomana Reháka. Divadelné predstavenia uvádzali v škole, v miestnosti Potravného družstva a neskôr aj v sále u Jána Dužeka. Javisko bývalo provizórne. Bolo treba postaviť ho pred každým predstavením. Herci si vyrábali kulisy svojpomocne. Kostýmy používali vlastné alebo si ich vypožičiavali z Martina, Piešťan, Bratislavy a Kolína. Nakrátko v roku 1931 sa verejnosti prezentoval aj ďalší miestny ochotnícky súbor Mladej generácie národnej demokracie. Uviedol sa hrou Sedliak zo zlatého dvora, ktorú pre súbor z češtiny preložil prekladateľ Štefan Dužek. Ochotníci boli úspešní, avšak naďalej mali zlé podmienky na svoju činnosť, ako sa o tom dozvedáme aj z týždenníka Slovenský ľud /č. 19, zo dňa 9. 5. 1934, str. 261/.    Ochotnícke divadlo v obci má teda pomerne starú a bohatú kultúrno-osvetovú tradíciu. Významne prispievalo ku kultúrnemu povzneseniu spoluobčanov. Tí radi navštevovali divadelné predstavenia. O túto tradíciu sa pričinili viacerí miestni divadelní režiséri a postupne niekoľké miestne ochotnícke súbory. Niektorí režiséri a súbory odchovali aj dve generácie ochotníckych hercov spomedzi Opatovčanov. Veď ako uvádza vlastivedná monografia Trenčín, 2. diel, iba v období rokov 1930 – 1950 tunajší ochotnícki herci odohrali približne 80 divadelných predstavení, v ktorých účinkovalo asi 130 hercov.    Zásadný význam pre trvalejší rozvoj ochotníckeho divadelníctva v obci mal predovšetkým vznik miestnej odbočky Matice Slovenskej roku 1934.    K najplodnejším a najtalentovanejším osobnostiam ochotníckeho divadla v Opatovej patril predovšetkým herec, režisér a zároveň autor väčšiny scénických dekorácií Koloman Rehák, ten aj najčastejšie účinkoval aj v kruhu hercov – členov miestneho odboru Matice slovenskej. V kalendárnom roku dokázal pripraviť a uviesť i šesť - sedem rozličných inscenácií. S jednotlivými súbormi nacvičil hry Oklamaní klamári, Starý zaľúbenec, Doktor Lesebuch, Strašidlo, Svätojánska noc, Svedomie /v roku 1930/, Rozmajrín, Jozefka z malej krčmičky, Sedliak zo zlatého dvora /v roku 1931/, Testament /v roku 1932/, Trikrát svadba /veselohra, uvedená v rámci Silvestra 31. decembra 1934/, v ktorej účinkovali Mária Balušková, Margita Košutová, Valéria Bohušová, Arpád Wiedermann, Koloman Rehák a ďalší. V tomže roku 1934 k výročiu úmrtia M. R. Štefánika matičiari uviedli hry Milanko a k výročiu vzniku Československej republiky aj drámu Z otroctva k slobode. V roku 1935 Koloman Rehák nacvičil hry Ferda detektívom, Kristus víťazí a Bačova žena, v ďalšom roku obnovil premiéru Urbánkovho predstavenia Strídža spod hája, Tri vrecia zemiakov, Ave Maria, Hlúpy Jano, Pytačky, Zima a Zať.    Správy o divadelných predstaveniach jednotlivých opatovských divadelných krúžkov z tohto obdobia najčastejšie prinášali týždenník Trenčan, avšak i Národné noviny, Slovenský ľud, Slovák, Národný týždenník a ďalšia tlač, čo dokladá aj bibliografia  slovenského dramaticko-inscenačného umenia z rokov 1929 - 1938.    Historickú drámu F. Svobodovej-Goldmanovej Jánošík nacvičil Rehákov blízky priateľ režisér Štefan Dužek so 46 hercami v spolupráci s inšpicientmi Antonom Kobzom a Ondrejom Kobzom. Scénu pre Jánošíka navrhol a pripravil Koloman Rehák. Táto divadelná dráma mala premiéru 17. januára 1937. Ešte v tom istom roku opatovskí divadelníci odohrali Drotára, Nepriateľa žien a hru Európa Horí. V ďalších rokoch boli premiéry hier Podvodnica, Kubovo dostaveníčko, Ferdo šéfom a Revolúcia v penzionáte. Podľa pamätníkov veľkú pomoc pri nacvičovaní a uvádzaní predstavení divadelným ochotníkom poskytoval mäsiar Armin Weiss vo svojom dome so sálou, ktorú napríklad matičiarom prenajímal za symbolický jednokorunový ročný poplatok.    V roku 1940 ochotníci odohrali dramaticko-hudobný obraz z ľudu Krutohlavovci /spevné a hudobné partie do inscenácie nacvičil Arpád Wiederman/, Pani richtárku /s hudbou kapelmajstra L. Paráka/ a drámu Černová. O rok boli premiéry Čertovho mlyna a Hriešnice, ktoré režírovali Milan Harinek a Štefan Dužek na scéne Kolomana Reháka, spevné a hudobné vložky obstarala opatovská džezová skupina Jozefa Bohuša /s hudobníkmi P. Bližňákom, J. Čupalkom a Š. Rekemom/. Tretím dejstvom drámy Hriešnica sa zúčastnili na 1. oblastných pretekoch v Trenčíne, kde získali 2. miesto a opatovská ochotnícka diva Oľga Lisová ocenenie za najlepší herecký výkon. V roku 1943 boli zahrané divadelné predstavenia Pytliakova žena a Záveje. O dva roky, dňa 29. septembra 1945, už na zrenovovanom javisku v Štátnom dome / v tzv. židovni/ bola uvedená Dolárová nevesta, ktorú nacvičil Karol Majdan na scéne Jozefa Mrázika. A v decembri toho istého roku odohrali aj drámu Žena.     Dňa 8. marca 1947 herci pod vedením režisérov Milana Harineka a Štefana Dužeka zožali veľký úspech drámou Trasovisko, s ktorou sa zúčastnili na okresných divadelných pretekoch v skupine „D“. Pričinením režiséra Karola Majdana a Emila Košuta bola v novembri 1947 aj premiéra drámy Dedinský krutáň. Poslednou hrou, ktorú uviedol Miestny odbor Matice slovenskej v Opatovej – dlhodobý ťahúň divadelného ochotníctva v dedine, bola Sirota z Lurdu v réžii Karola Majdana /dňa 17. apríla 1949/. Potom ešte v Opatovej hosťovali divadelné krúžky odbočiek Matice slovenskej z Kubrej a Horného Sŕnia, avšak Miestny odbor Matice slovenskej v Opatovej bol zrušený a zanikol /dňa 25. septembra 1951/.    Do opatovského divadelného ochotníctva počas rokov 1933 – 1938 významne zasiahol aj opatovský učiteľ Jozef Čerňanský. Do tradície divadelného ochotníctva sa zapísal prípravou hercov z radov školopovinných detí a mládeže, a tiež réžiou a uvedením hier Škriatok, Kubo, Vianočný sen, Mlynár a jeho dieťa, Hrob lásky, Vianoce v horách, Povinnosti, Náš pán ujo, Ježiško v závejoch, Až lipa zakvitne a Víťazné srdiečka. So súborom miestnej katolíckej mládeže a žiakov miestnej rímsko-katolíckej školy uviedol aj hry Mučeník z Mexika, Kríž pod lipami a  Svätá Filomena.    Spomedzi dospelých hercov v opatovskom kruhu ochotníkov predvojnového obdobia - ako vyplýva z dobových tlačových správ - vynikali najmä Alžbeta Dlesková, Jozef Harvan, Ivan Baco a Albert Štrauch.    Divadelné hry s opatovskými ochotníkmi od 40.-tych rokoch nacvičovala i Mária Wiedermanová. Režírovala hry Prvé sväté prijímanie v žalári, Božie mlyny, Kto si bez viny, Veselý hrobár, Jej pastorkyňa a spolu s Júliou Špánikovou hru Ježiško nám priniesol mamičku. Činil sa aj jej manžel Arpád Wiedermann uvedením hier Vstup do srdca zakázaný a Sedliak zo zlatého dvora /obnovená premiéra/, Štefan Dužek  s hrami Dedinský krutáň, Slobodní manželia a neskôr s Karolom Majdanom Pytliakova žena /aj obnovená premiéra, 1956/.    Divadelné predstavenia opatovských ochotníkov v rokoch 1940 – 1984 nacvičovali aj učiteľ Milan Harinek – Keď zvonili na anjel Pána, Zázračný stromček, Slepý pastier, Za frontom, Snehová kráľovná, Zem, Kamenný chodníček, Statočný valach, Včielka Bzučalka, Kubo, Matka, Stotisíc a ďalšie, učiteľ Pavol Špánik – Rozprávka o písmenkách, Snehurka /1953/, učiteľka Mária Harineková – Medovníkový domček /1957/, učiteľka Zita Dobiašová – Matej Figliar /1955/, Krutohlavci /1957/, Statky zmätky, v spolupráci so Štefanom Dužekom a Karolom Majdanom hru Jožko Púčik a jeho kariéra /1956/. Do histórie opatovského ochotníckeho divadelníctva v druhej polovici 20. storočia sa zapísali aj režiséri Jozef Kuzma hrami Meštiak šľachticom, Jej pastorkyňa /1960/, Ďaleká ozvena /1961, k 40. výročiu divadelníctva v Opatovej/, Páva /1977/, Drotár /1983/, tiež Karol Majdan – Herodes a Herodias /1952/, Jánošík /1953, Nemý rytier /1960/, Raduz a Mahuliena /1977/, Maryša /1979/, Ulička /1980/, ako aj Milan Kuzma a Mária Melišová – Včielka Bzučalka /1984/.    Pravdaže, nepodarilo sa nám zaznamenať každú hru, ktorú nacvičili naši režiséri s opatovskými divadelnými ochotníkmi. Dodajme, že niekoľko divadelných predstavení si pripísali dobrovoľní požiarnici so súborom Požiarnik, ktorý viedli režiséri Zita Dobiašová a Karol Majdan. Spomedzi opatovských divadelných súborov, o ktorých vieme, že účinkovali v období do konca 2. svetovej vojny, uvádzame krúžok Katolícka mládež /neskôr divadelný krúžok Hlinkovej mládeže a krúžky Osvetová komisia a Remeselnícka mládež. Dodajme ešte, že v prvých rokoch po 2. svetovej vojne nacvičovali a uviedli niekoľko divadelných predstavení aj členovia miestnej organizácie komunistov. K najúspešnejším a najtalentovanejším opatovským hercom povojnového obdobia patrili Vladimír Šupka, Anton Gavenda a Rudolf Kobza, Jozef a Milan Kuzmovci, Mária Wiedermannová, sestry Zúberové a Urbanové a i..    Bývalo dobrým zvykom a povzbudením pre opatovských ochotníckych  hercov, že nacvičené divadelné predstavenia spravidla uvádzali aj v iných obciach. Dosť často ich videli diváci na okolí Trenčína, napríklad v Soblahove, Melčiciach, Omšení, Dolnej Porube, Istebníku, Dolnej Súči a inde.  Tamojšie súbory na oplátku zasa dosť často hosťovali na opatovskej scéne v Štátnom dome.    Avšak vskutku pozoruhodným spôsobom si Opatovčania pripomenuli 90. výročie svojho divadelného ochotníctva. Ich divadelní ochotníci uviedli dňa 11. apríla 2010 1. a 2. premiéru drámy Drotár zhrdzavených duší, ktorú venovali životným osudom vzácneho kňaza a profesora Štefana Hlaváča, jednej z najvýznamnejších osobností Slovenska v 20. storočí. Obidve predstavenia v opatovskom kultúrnom stredisku videlo asi 300 vďačných divákov, medzi ktorými, pochopiteľne, nechýbali ani Kubrania a Trenčania. Avšak pre veľký záujem verejnosti súbor pripravil aj predstavenie v sále kina Hviezda v Trenčíne. V nasledujúcich mesiacoch divadelníci vďačne prijali pozvania na vystúpenia od Zemplína po Záhorie. S hrou navštívili divákov na Gorazdovom Močenku, v Dubnici nad Váhom, Michalovciach, Hermanovciach a Jarovniciach, Senci, Bratislave a opäť v Trenčíne. Hrou pripomenuli životné osudy a obetavé pôsobenie Š. Hlaváča, ako aj roky jeho krutej perzekúcie v období 50.-tych rokov.     Dráma Drotár zhrdzavených duší je vyjadrením uznanlivej pocty Š. Hlaváčovi a prvej generácii opatovských ochotníkov, s ktorými práve hlavný hrdina hry nacvičil prvé predstavenie. K aktuálnemu 90. výročiu prvých ochotníckych divadelných predstavení v Opatovej a k 60. výročiu „Barbarskej noci na Slovensku“ hru napísal opatovský rodák Stanislav Vančo. Ochotníci ju prezentovali v réžii Mgr. Ondreja Odokienka a na scéne výtvarníčky Hanky Fodorovej. Dušami tohto  záslužného boli predovšetkým producentka Ľubica Lišková, vysokoškoláčka a knihovník miestnej odbočky Rešetkovej knižnice Peter Monček. V hlavných úlohách veľmi úspešne sa predstavili najmä Peter Liška v úlohe dospelého Š. Hlaváča a Marek Pleško ako vyšetrovateľ, ďalej Lýdia Lišková v postave Hlaváčovej matky, Matej Hricko ako študent Hlaváč a Braňo Ševčík v úlohe Hlaváčovho priateľa. Osviežením drámy boli výstupy najstarších hercov Ondreja Ďuriša, Kataríny Čačkovej a Marty Hromádkovej, pričom príjemne prekvapili najmladší členovia súboru František Hricko, Jozef Liška a Benjamin Olas. Udalosť dostávala zaslúženú mediálnu pozornosť a publicitu v Slovenskom rozhlase, od tlačovej kancelárie KBS a iných médií.       Xxx      Každý z nadšencov – nielen režiséri i herci - ochotníckych divadelných predstavení si zasluhuje naše úprimné poďakovanie a spomienku. Neľutovali čas, šikovnosť, organizačné schopnosti a námahu, ktoré vkladali do tejto ušľachtilej kultúrnej činnosti, aby povzniesli ducha a potešili spoluobčanov. Plody ich nadšenej práce bývali pre Opatovú a ich spoluobčanov vždy sviatkom. V čase poskytnutia tohto príspevku na internetovú stránku opatova.sk finišoval opatovský ochotnícky súbor s nácvikom divadelnej drámy P. O. Hviezdoslava Otčim. Tradícia divadelníctva u nás bude azda pokračovať. Nuž teda držme palce pravnukom našich praotcov a pramatiek.   xxx        Ozdobou ochotníckej divadelnej minulosti v obci bol a zostáva opatovský rodák - herec a pedagóg Mgr. Vladimír Šupka. Dodnes žijú pamätníci, ktorí na neho spomínajú najmä v súvislosti s predstavením Hviezdoslavovej hry Herodes a Herodias. Pripomeňme si ho úryvkami z rozhovoru, ktorý pred časom uverejnil Žilinský večerník:    Nezávislé výberové združenie zaslúžilých občanov mesta Žilina - Zbor Žilincov, každoročne udeľuje prestížnu cenu Genius loci Solnensis. Na návrh občanov Žiliny priznávajú túto cenu za celoživotnú činnosť v prospech mesta. Jedným z nositeľov ocenenia je Mgr. Vladimír Šupka, ktorý svoj život zasvätil výchove detí a mládeže v Literárno–dramatickom odbore (LDO) Základnej umeleckej školy v Žiline. Vyrastal ako ochotnícky divadelník v Opatovej nad Váhom.    Verejnosť vás pozná ako človeka, ktorý ide za svojím cieľom vytrvale a s vierou vo vlastné sily...    Práci, na ktorú som sa svojho času dal, som obetoval celý svoj život. Svoje pôsobenie som nechápal ako zamestnanie, ale ako povolanie. V mojom prípade išlo nielen o školu, ale aj o divadlo, prednes, históriu slovenského divadla... Vždy bolo čo dopiľovať, dodetailizovať v príprave na výučbu alebo v rozpracovanej inscenácii. Oku a uchu diváka nie je možné predostrieť hocičo. Zaujať – o to išlo!    Ako mladého, talentovaného herca – ochotníka si vás všimol režisér SND Tibor Rakovský a dal vám lákavú ponuku. Akú?    To bolo tak. Začal som pracovať v Slovene Trenčín, ktorá mala divadelný súbor. Začal som hrať a v roku 1949 sme sa prebojovali na krajskú prehliadku do Banskej Bystrice. Po našom predstavení ma oslovil Tibor Rakovský a pozval ma do Bratislavy na talentové pohovory, ktoré som úspešne zložil. Začal som teda hrať v Dedinskom divadle v Bratislave. S naším divadlom spolupracovali vynikajúce osobnosti – Bagar, Zachar, Budský a ďalší, ktorí nás usmerňovali v hereckom vývoji. Karol L. Zachar tam prednášal maskovanie a prácu s rekvizitou, Viliam Záborský javiskovú reč, Ladislav Chudík umelecký prednes, Jozef Budský prácu herca.     Do kariéry herca vám zasiahol osud. Nehoda na ceste ovplyvnila váš zdravotný stav do takej miery, že ste už nemohli vystupovať na profesionálnom javisku. Stali ste sa však zakladateľom Literárno-dramatického odboru Hudobnej školy v Žiline... V roku 1988 vám udelili vyznamenanie Budovateľ okresu Žilina a približne v tom istom čase aj medailu Zaslúžilý občan mesta Žiliny. Ešte predtým vás v tlači nazvali „posledným štúrovcom“, zrejme pre vašu neúnavnosť a zapálenosť... V listoch vaši žiaci na vás spomínajú ako na najlepšieho učiteľa. Píšu, že nikdy predtým ani potom sa nestretli s takou osobnosťou a že dnes vedia, čo všetko ste škole obetovali. Napríklad Oľga Gregorová vám z Moskvy napísala: „Som jednou z tých, v ktorých ste zobudili záujem o umenie a všetko krásne a vo Vašich citlivých rukách sa formovalo naše estetické cítenie“.    Listy a pozdravy, ktoré mi prichádzajú od bývalých žiakov – to sú nezabudnuteľné veci. Mám radosť, keď vidím ako sa v živote uplatňujú. Z niektorých sa stali umelci, učitelia, novinári, lekári, inžinieri. Z tých, čo sa výrazne uplatnili v umení spomeniem režisérov Martina Šulíka, Andreja Turčana, hercov Štefana Kožku, Jozefa Úradníka, Jozefa Fručeka, Evu Gašparovú, opernú speváčku Máriu Adamíkovú, bábkohercov Juraja Šimku a Mariannu Mackurovú. Viliam Raček sa uplatnil ako komentátor v Slovenskom rozhlase, Jozef Bronček v Slovenskej televízii, Juraj Rayman ako dramaturg...“