Kniha Opatová nad Váhom – Také sme my boli deti Stanislav Vančo ukážky

Ukážka z rukopisu knihy
Stanislav Vančo: Opatová nad Váhom – Také sme my boli deti

(z knižného príhovoru autora)
Bola raz jedna dedina

„Tato, mama, dedko, babka, vyprávajte nám, ako ste boli malí!,“ prosíkali sme ako deti. Na laviciach v kútoch kuchýň po striedmej večery, pritúlení v posteliach alebo na letným slnkom vyhrievaných podstienkoch s kolenami pod bradou a či v tieni stromov na lavičkách pri potoku, zvedavo sme ich počúvali.
Bývali to veselé i smutné a pre detské ušká a hlávky neuveriteľné príbehy z ich – pre nás neuveriteľne dávneho – no aj pre nich takmer polozabudnutého detstva. Raz nám vyprávali vyprávku o haluškách alebo žufe, ktorú vyjedali drevenými lyžicami z jednej misy, inokedy sme sa započúvali do ich vyprávaňá pri drápaní perjá. Veď vraj boli aj také časy, že „keť sa naša Anna za oných Pala vydávala, šak tedy elektriku mali len Mináréch v horném mlýne“. Bárskedy, zato dosť často – hlavne, keď nám rozšanteným detiskám mamkine ponúknuté jedlo nechutilo – reč sa zvrtla na ich kedysi večne hlanné krky a huby a na akési legendárne, no preukrutne chutné „obzjérance s dočkancámi posypané makom“, po akých si vraj všetky prsty oblízali a v hlanných hubách ocmúľali. Starší vyprávali a my sme počúvali. Nevedeli sme, že nás aj takto vychovávajú a chystajú do života.
Takto sme sa my ešte nevedomé deti, intuitívne zaujímali o minulosť, ba všeličo sa podozvedali. Takto sme vdychovali rodičov, najbližšiu rodinu, i niekdajší život v našej dedine a takto spoznávali najprirodzenejšiu a najzákladnejšiu históriu svojho rodu a dediny. Pochopiteľne, takto sme sa dozvedali aj o pokrokoch a všelijakých zmenách okolo nás v rokoch nášho detstva, ktoré sme samy nevnímali a pokroky či zmeny si nevšímali. A predsa dostrávali sa nám pod kožu. Na takom spoľahlivom a bezpečnom fundamente rodiny a dediny sa nám otvárali oči a myseľ. My sme pomaly vybiehali z kriepop detstva a vystupovali po šteblíkoch na osudové cesty životom.
Buď za všetko toto chvála mojej rodine i našej dedine! Veď 20. storočie, ono storočie našich rodičov a prarodičov, i moje storočie, bolo časmi prevratu za prevratom. A oni? V jednom režime sa rodili, v druhom žili a v treťom či štvrtom odchádzali zo života. A my po nich rovnako. Doposiaľ tuším v sebe akúsi intuitívnu istotu, že mňa i mojich vrstovníkov, ba aj mojich potomkov, do sveta budúcich prevratov a zmien tí naši otcovia a mamy aj s dedkami a babkami dobre vychystali.
My, dávni krpci z dediny pri poteku a kriekop popri hrackej, dávno sme vyrástli z handrových plienok, aj z maminej konopnej a či ľanovej plachty na chrbáte. Zabudli sme na ne? Na krídlach mladosti sme sa rozlietali z rodiska, aby sme preinačili seba a aspoň trošičku vyznačili beh sveta svojim jestvovaním. V behu desaťročí, i v našich každodenných starostiach, sme sami podliehali premenám – v konaní, vedomí i svedomí. Až sme v toľkých premenách dospeli, osiveli, zostarli. A predsa spomienky na vlastný rod a našu dedinu, na detstvo v nej – teraz už dobre vieme – vždy bývali pre nás verným a zostali najspoľahlivejším kompasom. Ba boli a zostali aj tou studničkou úcty, tolerancie a láskavého rešpektu voči predkom, k rodičom i vrstovníkom, k vlastným deťom a všetkým ostatným ľuďom dobrej vôle, k človečine vôbec.
Ponúkam čitateľom svoje rozprávanie a príbehy, čriepky zo spomienok na moje detstvo a niekdajší život v rodnej dedine. Prečo a načo? Nuž teda: pretože spomienky na rodisko a život jestvujú, len pokým nezaniknú pod nánosmi času. Iba v lepšom prípade sa neskôr rozvinú a pribudnú novšie i budúce životné príbehy mladších pokolení.

Večitá škoda by bola, ak by staré príbehy iba zanikli v čase. Vedeli by si potomkovia predstaviť, že napríklad v minulom 20. storočí sa dedina Opatová a život jej obyvateľov zmenili viac než po všetky ostatné stáročia od jej dávneho vzniku? Že sa menia neustále, v každej chvíli, hoci to niekedy tak nevnímame a či akoby vidieť nechceme? Je váš terajší život ťažký, nijakou selankou? A čože, akéže boli alebo sú voči nemu ťarchy tej dávnejšej a či len polozabudnutej minulosti našich predkov? Aké a čím teda boli dávne drámy a katastrofy v rodnej dedine – vojny a rekvirácie, epidémie moru a týfusu, povodne v chotári, hladomory, zhoreniská obydlí od horného po dolný koniec našej dediny?! A čo tá a či onaká a ešte inakšia ale akoby večitá bieda našich robotujúcich predkov?!! Oni prežili, prekonali svoje biedy. Poznačili nimi svoje mladšie generácie, aby nezabudli. Nuž máme svojich predkov v našich génoch – občas síce ospalých, no inokedy zasa čulých. Najprvší benediktíni spod strmín Skalky v chotári im aj nám odkázali: Modli sa a pracuj, vytrvaj! Predkovia, oni všetci, tie naše opatovské povahy i charaktery stvorili a poznamenávajú doposiaľ. A ešte nadlho budú…

xxxxxx
xxxxxx

Ukážka z rukopisu knihy
Stanislav Vančo: Opatová nad Váhom – Také sme my boli deti

(ukážka z kapitoly Z priehrštia opatovskej pamäti)

Keď fičali granáty…

Udalosti z vojny a prechodu frontu cez chotár Opatovej, ústup a útoky vojsk, nám, vtedajším opatovským deťom sa dostávali do hláv iba ak rečou spomienok našich mám, babiek, otcov a dedov. Dospelí pri oddychu po práci, počas letných podvečerov na útuľných pridomových lavičkách, často s nami na kolenách, a tiež od jesene do jari pri nekonečnom drápaní perjá alebo vo chvíľach sviatočných rodinných návštev, spomínali na úteky pred streľbou a skrýše v betónových pivniciach. Tie betónové pivnice v dedine bolo možné spočítať na prstoch jednej ruky, boli ponajviac pod niektorými novšími chalupami v okolí hradskej cesty.
Aj u nás v dome občas ožívali príbehy o zašlom strachu, v akom moji rodičia so mnou a s nimi aj krstní rodičia Jozefína a Emil Kobzovci – prezývaní Valchárovci s deťmi Ivanom a Emilom utekali v náručiach do Zajárčia. Obyvatelia z horného konca dediny sa uchyľovali, bežiac hore potekom, do prichystaných bunkrov v lesnatej Opatovskej doline. Ajhľa, prišlo mi na um v tejto chvíli, veď naši opatovskí predkovia v blízkych lesoch nachádzali záchranu odjakživa, vždy, v každej núdzi a tvŕdzi, oddávna. Les ich prichýlil kedykoľvek a vďačne ponúkol ochranu. V mieri dal poživeň, robotu a kurivo, inokedy spásu! Bývalo tak, keď sa ľuďom vodilo lepšie, inokedy aj, keď bolo s dedinou zle-nedobre.
My najmenší sme ani nedýchali pri vyprávaní o zašlých časoch. Vtedy mávali sme zvedavo natrčené uši. Čušali sme jako vši pod chrastu, aby nám ani slovko neuniklo. Ale ak spomienka sa nezdala byť najvhodnejšia pre naše detské uši, odšikovali nás, ba prikázali zabehnúť do šopy po náruč dreva, alebo nabrať uhlia do kíbla, vraj, aby šporhelt v kuchyni nevyhasol.
V spomienkach naši rodičia oživovali dramatické chvíle bojov bez nenávisti k jedným či druhým vojakom – Nemcom, Rumunom alebo Rusom. Mali otcovia a mamy strach? Netajili, pravdaže ho mali, po celé tie vojnové týždne v dedine a jej chotári. Ale zdá sa mi, skôr než vojnovú škodu na majetku ľutovali vojakov z cudzieho sveta, boleli ich osudy a životy, ktoré sa v chotári alebo o pár dní v bojoch o Vlársky priesmyk pre mnohých z vojakov skončili tragicky.
Veru, vtedy aj nad mojim rodičovským domom a našim dvorom fičali šrapnely delostreleckých granátov. Ba jeden z nich odtrhol aj kus strechy s komínom. Ďalší rozpálil vzduch, svištiac popri maminej hlave. Vraj ma v tej chvíli niesla v náručí z kuchyne do pivničného krytu. Šrapnel, chvalabohu, sčesol iba konáre z blízkeho kríka orgovánu. Pravdaže, ja v plienkach si na tú horúcu chvíľu nepamätám.
Nemohol som si pamätať ani na tank, stojaci na ceste povedľa nášho domu. Pálil do ustupujúcich nemeckých obrancov Skalky. K onomu tanku pamätníci pridávali osudový príbeh neznámeho cudzinca, únavou sa tackajúceho po hradskej k železničnému priecestiu. Možno dáky Rumun vo vojenských zvrškoch, alebo človek pomätený vojnou, zblúdilý pútnik? Otupený, ľahostajne, hlucho a bez strachu o život smeroval k Trenčínu, kamsi do neznáma, ktovie, možno domov k rodičom alebo manželke. Nezastavila ho ani namierená zbraň spod veže tanku. Jeho putovanie sa skončilo po dávke z guľometu! Ale ja – dnes už starec a starodávny chlapec z krjépopy – pri spomienke na vyprávanie tohto príbehu mojich rodičov – predsa z priekopy oproti doposiaľ čujem neľudské vzdychy. Ba akoby som videl a cítil kŕče nešťastnej obete, ktorými sa vtedy bola ona vykúpila z útrap.
V našom dome a na dvore striedali sa vojaci. Raz boli nemeckí, inokedy maďarskí, potom zasa rumunskí a ruskí. Vraj, tí prví sa nakvartíruvali do prednej izby. Mňa najmenšieho jedni obšťastňovali kúskom čokolády, druhí chlapskými slzami, iní clivým pohladkaním. Z chlievika vo dvore zatiaľ mizli zajace, vajcia, ba aj sliepky. Ešte toť nedávno som vari po stýkrát znova očúval vyprávky mojej staručkej krstnej mamy Jožiny Kobzovej. Spomínala ako v jednej takej najhoršej frontovej chvíli náš sused Gusto po prískoku z Bacéch priekopy v našej betónovej pivnici schovancom zvestoval, že na jeho Marišku „to už prišlo“. Nuž pomáhať Mariške Gustovej – a na svet môjmu budúcemu kamarátovi Petrovi Bacovi – utekali k zemi prikrčené viaceré z poukrývaných ženičiek… A vojaci? Jedni s namierenou flintou v ruke si vypýtali hlt pálenky alebo aspoň hrnček vody, iní vylúdili daváj časy! Tí hladnejší povyberali nielen vajcia z kurínov, aby o deň-dva neumierali s prázdnymi bruchami. Veď v našom chotári a na okolí, pod Skalkou a vo Vlárskom priesmyku zostali mnohí z nich naveky.
Dnes je už ťažké súdiť, ktorý vyprávač vojnových príbehov mal lepšiu pamäť. A tak trošku žartom pridávam, že nevedno na ktorej strane frontu stál ten usmoklený vojačik, ktorý ma bol vtedy čokoládou obdaroval. A niet nikoho, kto by mi vedel povedať, o akú „čokoládu“ išlo?! Od oných udalostí posledných týždňov druhej svetovej sa však tradovalo, že v dedine plienok ani handier nazvyš nebolo, nuž moja mama v núdzi každodennej vinula syna do otcových prečítaných novín. Až novšia legenda hovorila, že novinami medzi mojimi nožičkami mama síce nechtiac, ale otcovi isto naprotiveň, akoby predurčila môj osudový „chlebík“. Stal som sa totiž novinárom a prepísal sa životom!
xxxxxxxxxx
xxxxxxxx

Ukážka z rukopisu knihy
Stanislav Vančo: Opatová nad Váhom – Také sme my boli deti

(ukážka z kapitoly Také sme my boli deti)

S cibuľou a chlebom na jazyku

Stalo sa, že do našich pastierskych dní občas vstúpili aj nešťastia a nehody. Nebudem vyratúvať také, pri ktorých nám kravy zožrali košele alebo trenírky, kozy náš olevrat a s ním aj zamastené staré noviny. Veď tie sýtejšie len obhrýzli knižky, ktoré sme si brali na pasienok.
Pre mňa kritickejšie boli dve príhody. Jedna sa prihodila na Žiláčkach, keď pes môjho pastierskeho kumpána a fajčiara Kobzéch Tona-Horných pustil sa do mojej krivorohatej kozy Beleny. Ona si do psa trúfala, lenže podcenila jeho bystré oko a ostré tesáky. Rafol ju nimi do vemena! Prederavené sa jej natoľko zapálilo, že ju musel otec utratiť. Zmiešal mäso našej Beleny s baraninou a kusom bravčovej lopatky do klobás.

Pre mňa ešte horšie sa skončila iná nehoda. Prihodila sa mi na brehu rozvodneného Váhu. Aby sme lepšie videli na hladinu rozbúrenej rieky, v ktorej plávali stromy a chlievy zo zatopených považských dedín, pobiehali sme na Sigoti po navŕšenej kamennej škarpe, ktorá odrážala nebezpečne vysokú vodu.

Jeden z kamenných balvanov sa mi zvrtol pod nohami a ja som treskol bradou do škarpy. Pri páde na bradu zaťal som si zubami do jazyka až sa z hryzáka odlomilo. Okrem bolesti a krvi som sa do podvečera „hojil“ nadmerným slintaním a plačom. Do návratu z pasienku rozťatý jazyk opuchol a strnul. Pri reči som musel dať dobrý pozor, aby som neľapotal hlboko rozďaveným jazykom a nezahryzol si doň znova. Mama v predzáhradke na priedomí nič podozrivé nezbadala. Odmenila ma večerou – krajcom chleba s masťou a cibuľou. Statočne som zvládal krajec aj cibuľu, hoci každý pohyb zubami mi zadieral do rany na rozfranforcuvaném jazyku. Nenápadne som sa pobral do postele a ráno poslušne aj do školy!

Mal som však predsa šťastie vo svojom nešťastí. Zrána prišiel do školy doktor Maťoška s akýmsi vtedy povinným sirupom vo fľaši. Každému z nás podával sirup na lyžičke. V abecednom poradí na dávku sirupu som bol takmer posledný. Keď som otvoril ústa, zhrozený doktor cúvol a odrazil sa od tabule. Vrazil do nej zadkom, vylial lyžicu sirupu na moju košeľu a ako bez dychu zavolal na pána učiteľa Špánika: – Poďte, pozrite sa, také niečo ste ešte nevideli! Keď pán učiteľ zbadal môj hompáľajúci sa a už aj tmavo-modro-fialový jazyk, zbledol a takmer odkväcol na stoličku. Kým doktor kriesil učiteľa pohárom vody z triedneho vedra, mňa príkazom šikoval na chirurgiu do trenčianskej nemocnice. Pamätám sa, do špitála na zadnom sedadle dedkovho bicykla, ma viezla mamina sestra Agnesa. Aj chirurgovia a ich sestričky krútili hlavami, kým mi natreli hompáľajúci sa rozďavený jazyk akousi znecitlivejúcou dezinfekciou. Zdravotné sestry pri operačnom stole mi statočne držali nohy, ruky, hlavu a aj otvorené ústa, kým chirurg nezošil môj priečne rozfaklený jazyk takmer tuctom stehov.

Bolo ich presne jedenásť, šitie bolelo, ale jazyk mi, chvalabohu, zrástol! Rozhlasovým reportérom Rudom Gallom ani ešte slávnejším Gabom Zelenayom som sa nestal, hoci boli našimi krajanmi a papagájili sme po nich. Avšak nielen tlačovým hovorcom ku koncu svojej novinárskej kariéry a po nej predsa len. Ešteže už vtedy vyberať štichy nebolo treba. Veď doktori mi pozošívali jazyk niťou z prírodného hodvábu. Nuž a ktovie, možno aj niťou čínskeho hodvábnika, ktorých sme kŕmievali v škole morušovým lístím. Načas mi prischla prezývka Van Čou. Nevadila mi, hlavne, že niť z prírodného čínskeho hodvábu dobre poslúžila.

Rybačky nielen na červíka

Prežívať detstvo každý deň a či iba poldeň po vyučovaní, od skorej jari do neskorej jesene pri Váhu a pri pasení ryby nechytať, bolo pre nás nepredstaviteľné. V ich chytaní sme vynikali predovšetkým my kozári. Mohlo byť pre nás niečo krajším zážitkom ako občasný pytliacky úlovok spod kameňa? Alebo na vŕbovom prútiku s niťou a na jej konci priviazaným zakriveným špendlíkom?! Tak sme teda slobodne uvoľňovali v sebe pudy budúcich chlapov a v génoch ohlasujúce sa lovecké vášne mužov.

Nechytať ryby, veď to sa vari ani nedalo. Príležitosť priamo v dedine nám ponúkal Opatovský potok. Brodievali sme ho od kubrianskeho chotára až ponad bývalé rybníky v Opatovskej doline. Naše najčastejšie loviská bývali Važina, Močiare, Zástruščie, Háska, vybagrované jazerá pri Váhu, ale hlavne koryto rieky Váh od Dobrej, popri opatovskej ľavobrežnej škarpe až po zátočiny oproti Veľkej a Malej Skalke. Nosili sme v hlavách „latinu“ vtedajších opatovských rybárov a ich spomienky na trojmetrové sumce a obrovité vyzy, ktoré oni naisto videli, ba aj chytali na háky a oceľové lanká vo víroch a tôňach hlbočiny pod bralom Malej Skalky… Ich možno len chválenkárske rybárske reči a naša detská fantázia boli najpríťažlivejšími magnetmi pre nás malých pytliakov a ich učenlivých nasledovníkov.

Ešte sme ani do školy nechodili, už sme nevedeli odolať šmátraniu pod koreňmi stromov, kríkov a kameňmi v Opatovskom potoku. Sprvu sme skúšali šťastie iba od hradskej v ulici po železničnú trať. Asistoval som pri tom Kobzéch Lacovi, inokedy Mončekéch Tonovi, ale najčastejšie mojim bratancom Ivanovi a Emilovi, obchenduval popri nás ich sotva trojročný brat Jozef. Našimi úlovkami bývali drobné grundlíky, niekedy belička, občas jalček alebo z Dolného mlyna zatúlaný pstrúžik. Po takejto rybačke obšťastňovali sme nakrájanými rybkami kačice a kočky na dvore mojej krstnej mamy. Podustvy, liene a šťuky na nás čakali až v hlavnom toku a zátočinách Váhu oproti kameňolomu a záhrady tamojšieho lesníka pána Žeravíka. Iba kapre zo zradnej vody močaristého revíru Hásky nám v predstihu povyberali starí opatovskí rybári Svrbík a Rekem.

Rybárske obzory sa nám rozširovali rok po roku. Veď na vážskych štrkoch od predškolského veku sme s Ivanom a Emilom pásavali naše beleny, cilky a ostatné z chlievov Dobiašech dedka, Šupkéch i Horníkech babky. Ľavý breh rieky sme si prisvojili bez pýtania a povolení akoby to bol odveký rybársky revír kozárov. Sprvu sme vystačili s palicami z vŕby alebo topoľa, so špulkou nite na obšívanie nohavíc, štupľom z fľaše a zakrivenými špendlíkmi namiesto háčikov. Také rybárčenie nás vzrušovalo viac, než škrabkanie piat domŕzajúcim starším pastierkam – Šupkéch Božene a Kardošéch Štefke. Nám ako návnady lepšie poslúžili červíky, lúčne koníky a muchy. Keď sa nám zunovali, skúsili sme cesto s vajcom, inokedy chlebovú striedku. Pravdaže, sotva sme niečo ulovili na primitívne udičky. Skôr sa nám darilo do rúk pod kameňmi vážskej škarpy a v bujných koreňoch vo vode stajacich vrbín. Dosť často sme trafili väčšiu rybku presným zásahom štrkového okruhliaka do plytčiny, v ktorej sa ryby rady slnili a vyhrievali v hustých húfoch.

Ukážka z rukopisu knihy
Stanislav Vančo: Opatová nad Váhom – Také sme my boli deti

(ukážka z kapitoly Príbehy zo školských lavíc)

Od prvej triedy po piatu

Chodili sme do našej dobrej starej opatovskej školy pri kostole. S griflíkom a tabuľkou na písanie som sa v triede už nestretol. Tieto dávnejšie žiacke potreby som videl iba na povale u babky. Povaľovali sa tam po jej deťoch. Ktovie, možno som vtedy natrafil na griflík a tabuľku po svojej mame. Nás prváčikov usadil pán učiteľ Špánik do ošúchaných širokých lavíc po trojiciach. Isto v nich ešte sedávala aj moja mama. Novšie sa mne zdali byť iba diery na kalamáre s obschnutým atramentom.
Nás prvákov, usadených v najväčšej triede, čoskoro „zosypali“ s druhákmi a štvrtákov s piatakmi – ako a kedy škola potrebovala podľa počtu žiakov v triede a niekedy aj podľa počtu učiteľov. Keď sme sa my vojnové a povojnové deti o tri-štyri roky do jednej budovy školy všetky nevmestili a učiteľov už bolo viac, jedna zo školských tried spolu s učiteľkou sa rok po roku sťahovala poza potok do objektu blízkej lesnej správy.
Čítať, písať a počítať „v prvej ľudovej“ ma naučil skúsený pán učiteľ Pavol Špánik. Učitelia v jednotlivých triedach vyšších ročníkov sa dosť často striedali. Väčšinu z nich sme mali radi, vrátane Milana Harinka, ktorý nás učil v druhom ročníku. Čoskoro sa stal novým riaditeľom školy, a teda podľa zaužívanej tradície začal učiť prvákov. Aj ako riaditeľ vášnivo s nami namiesto telocviku hrával futbal alebo hlavičkuvanú s tenisovou loptičkou na školskom dvore. V našich očiach bol mladý, hoci v opatovských učiteľských začiatkoch učil moju mamu.
Veľmi rád si spomínam na jemnú pani učiteľku Birasovú, na láskavého pána učiteľa Ladislava Divékyho, no nikdy v živote – nech by som si to želal ako chcel – nezabudol som na učiteľa Karola Mušku. Bol síce výnimočne dobrým futbalistom v drese opatovského Sokola, ale „sadol si“ na niektorých z nás štvrtákov. Ja som mu padol do oka hneď v prvých dňoch školského roka. Stačilo, aby zbadal, že nemám vhodné písanky, také, aké on prikázal priniesť na vyučovanie. Bránil som sa síce, že také som dostal od otca a musia byť teda dobré, ale on naprával môj omyl s písankami šticovaním a dlaňou po temene. Čím viac som dostal a čím horšie známky a poznámky mi potom zapisoval, tým viac som ho nemal rád. Zrejme si zmýlil povolanie. Veď nechápal nás, ani vtedajšie materiálne možnosti rodičov.
Nebolo pre môjho otca s mamou a piatimi deťmi, ani pre iných rodičov jednoduché, aby každému svojmu žiakovi včas zaobstarali riadne písanky. Môj otec si sem-tam vypomohol po fasovaní kancelárskeho materiálu v dubnickej Škodovke. Dosiaľ som s istotou nezistil, či bol učiteľ Muška voči mne taký nepríjemný iba kvôli nešťastným písankám alebo preto, že som sa v jeho triede nestal pionierom. Ešteže nás neučil celý školský rok. Zlých známok na vysvedčení by sme sa boli dočkali viacerí, vrátane pionierov, ba i futbalovo lepších spolužiakov na školskom dvore. Každodenne sa nám vyhrážal z vysokej škarpy pred školou dovtedy, kým sme sa z husieho radu po vyučovaní bezstarostne nerozpŕchli k obecnej studni u Slivoňov.
Učitelia boli v očiach našich rodičov autoritami. Niežeby otcovia a mamy vždy súhlasili so spôsobmi a novátorskými metódami pri vyučovaní, ale žalovať sa doma, keď sme dostali palicou po prstoch alebo po chrbte, keď nás niektorý z učiteľov vyzauškoval, to sa nikomu z nás neoplácalo. Rodičia bez vyšetrovania okolností by nám boli pridali. Preto po rodičovských návštevách školy, kam chodievali na ZRPŠ (Združenie rodičov a priateľov školy) a dozvedali sa o prospechu svojich ratolestí a ich pestvách, ale častejšie a najpodrobnejšie o výsledkoch nášho nekonečného súťaženia medzi triedami o najviac kilogramov nazbieraného starého železa, papiera a liečivých bylín, mávali sme občas naozaj úzke ritky. Z neistoty, ani nie tak kvôli výsledkom zberných aktivít, veď povala školy nad triedami bývala každým rokom – od jari do zimy – zavalená čerstvo vysušenými bylinkami až natoľko, že výsledky nášho žiackeho snaženia o zdravie pracujúceho ľudu odvážali nákladné autá. Predsa len istejšie bývalo vliezť do postelí a vzorne „zaspať“ skôr, než sa naše mamy vrátili z večernej návštevy školy. Naši otcovia chodievali na takéto stretnutia s učiteľmi len ojedinelých prípadoch a zriedkavo.
Učitelia v tých rokoch odchádzali z opatovskej školy a noví prichádzali každú chvíľu. My žiaci v triede sme zostávali, pravdaže, ak len niektorý na konci školského roka neprepadol. Opakovanie ročníka nebývalo výnimočné. Aby nás v triede nezostalo primálo, počkali na nás niekoľkí z vyššieho ročníka. Nám to nevadilo, ani im, hoci niekoľkí z takých spolužiakov opustili školu už po šiestom ročníku.
Bol som tretiak, keď sme zasa raz dostali novú učiteľku, začínajúcu. Videla sa mi neobyčajne krásna, vysoká dlhaňa, ešte s dievčenskou tváričkou akoby stvorenou pre nádherný úsmev. Bola to súdružka učiteľka s dlhokánskymi nohami a ešte krajšími štíhlymi rukami a prstami. Išiel som si oči na nej vyočiť. Až takto sa mi zapáčila naša učiteľka Zita Dobiašová. Veď aj pred tabuľou mala sprvu viac trémy ako my. Všetko som si na nej všímal, videl a všeličo objavil. Lenže ona strémovaná pred našimi lavicami, rozpačitá pri tabuli, nič nevedela o predsavzatiach, ani o najkrajších úmysloch svojho žiaka zo štvrtej lavice. Len ja som tušil od jej prvého dňa v triede, že odteraz rád budem chodievať do školy, aj dobre sa učiť. Lenže ona – nevšímala si a nevidela mňa, neocenila, až kým… Vmojom príbehu o nej budem ešte pokračovať, ibaže v tejto chvíli mi pamäť blúdi inde. Na chvíľku dám prednosť školskému dvoru a spomienkam na hry. Ba, zdá sa mi, že odbočím ešte inam.
Keď sme v prachu na školskom dvore počas telocviku a predĺžených prestávok priveľmi hulákali a šantievali, bývalo zle-nedobre. Dievčatá, tie si vystačili so švihadlami, ale my chlapci sme sa neuspokojili ani s „besnými“ naháňačkami. Hrávali sme futbal, inokedy sme si voľné chvíle na školskom dvore vypĺňali gumenou loptičkou pri „hlavičkuvanej“, najradšej so súdruhom riaditeľom Milanom Harinkom a učiteľom Karolom Muškom, ktorý bol – ako som už spomenul – veľmi cennou posilou opatovských futbalistov. Bol virtuózom pri útočnom tripluvaní medzi bekmi pred súperovou bránkou a športovým idolom dospelých fanúšikov.
S takými spoluhráčmi na školskom dvore kúdoly prachu veruže poriadne prášili. Nám kúdoly nevadili, ale Špánikovcom v školskom byte s okenicami do dvora veru áno. Zabrať dostali najmä okenné záclony a cez vetracie okienka nábytok aj periny v spálni. Pán učiteľ Špánik v mene manželky vtedy nevrlým hlasom krotieval svojich kolegov i nás. Žiakov najviac potrestal, keď nám občas zobral a schoval pílus – loptu, niekedy nadlho, až do konca školského roku . Keď sme loptu zakopli do jeho učiteľskej záhrady alebo až na role nad Súvozím, hneď na najbližšej vyučovacej hodine si nachádzal dosť príležitosti, aby nám ostrejšie klepal po prstoch pravítkom alebo popálil otvorenú dlaň štipľavým ukazovadlom.

Liptáčtina verzus naša opatovčina

Vďaka pánovi učiteľovi Pavlovi Špánikovi, rodákovi z Liptova, počas jeho učiteľovania v prvej triede naučili sme sa čítať, písať a počítať. Od prvých dní v školskej lavici nás vytrvalo napomínal a usiloval sa v nás zahanbiť a zničiť rečových barbarov. Ba niekedy nás aj drsnejšie zahriakol, keď sme mu mozog „rozpílili“ a obidve uši „trhali“ opatovčinou našou každodennou. V jeho triede sa miesila lahodne mäkká liptáčtina pána učiteľa s podivne tvrdou opatovskou hovorovou rečou. Jeho široké „ä“ a mäkké slabiky v slovách sa nám usiloval dostať do uší, ale nevedeli sme poohýbať jazyky. Naše írečité vyjadrovanie ubližovalo zasa jemu. Trpel, akoby nás bol dostal za trest. Vtedy od tabule s iróniou v hlase nám posmievačne deklamoval: – Naša Anna, išla do divalla, tam si salla a jella štrullu. Štrulla jej palla do hrlla! Počúvali sme, ale v opatovských reáliách ľúbozvučnú reč Liptákov sme aj tak neočuli.
Možno aj preto som radšej čítal. Rozprávky, nové aj staré noviny. Tie najčerstvejšie, denník Práca, som si vyberal v behu po hradskej priamo z dedkovej aktovky, ktorú mal prevesenú na kormáni bicykla. Z vrátnice v Merine sa vracal pravidelne a presne ako hodinky štyri-päť minút pred pol treťou popoludní. Ak meškal, vedel som, že v Merine bola výplata a u babky bude krik. Dedko sa v taký deň isto zastavil na pivo a pohárik rumu v kubranskej krčme U Furku. V rozvadenej babkinej domácnosti som si noviny z aktovky vyberal aj bez dedkovej pomoci. Prečítal som ich vždy od prvej strany do poslednej, všetko a rád, vrátane tiráže. A tak som najlepšie spomedzi spolužiakov som poznal futbalové výsledky a každoročne v máji aj víťazov etáp vtedy neobyčajne populárnych a slávnych cyklistických Pretekov mieru. Veď v etapách medzi Prahou, Berlínom a Varšavou víťazili „naši“ Jan Veselý, legendárny Vlasto Ružička z Rače, Kubr…
Na dedkovom bicykli som sa naučil jazdiť. Sprvu na jednom betáli, čoskoro na obidvoch. S bratancom Ivanom pri pádoch z dedkovho bicykla sme si občas poriadne nabíjali kolená a lakte. Naše cyklistické vzory Jan Veselý a Vlastimil Ružička zostávali pre nás nedostižné. Pamätám sa, ja som skončil s pretekárskou kariérou už „v tretej ľudovej“ a prv než sa začala. V Opatovej pred Dňom víťazstva a na počesť Dňa matiek boli organizované preteky na kolobežkách. Stalo sa mi, že kým som ja tú svoju zablatenú na dvore premastil kolomažou, poobliepal trikolórou z krepových stužiek a našou československou papierovou zástavou, súperi v cieli už vypili zaslúženú krachelku. Ale pamätám si, že otec mi dal pár šestákov, aby som si ju kúpil. Prečo asi? Vtedy som tomu ešte nerozumel.
Ale vrátim sa k spisovnej slovenčine. Veľmi pomaly a ostýchavo sme vnímali zvuky a krásy spisovnej reči. Hoci pán učiteľ Špánik nám ju ponúkal srdcom i z hĺbky svojej liptáckej duše, úprimne, slovom aj v tónoch ľudových piesní na striedmych hodinách hudobnej výchovy. Keď nás naučil čítať, objavovali sme ju pomaličky a postupne aj sami v knižkách ľudových rozprávok. Pri čítaní nás druhákov podporovali pán učiteľ Milan Harinek a opatovskí matičiari ponukami výstav vhodných kníh pre najmenších školákov. K peknej slovenskej výslovnosti nás vábieval hlas obľúbenej rozhlasovej rozprávačky tety Hely v rádiu. No tvrdosť rodného nárečia sme si „ukradnúť“ nenechali. Mnohé z neho nám na jazyku pozostávalo, akoby sme reč materinským mliekom boli nasávali. Len časom a roztratení životom po svete sme otvárali uši a čo-to zo svojich tvrdých jazykov obrúsili.
Moju opatovčinu a rodný kraj pri Trenčíne, z ktorého som cez učňovské roky a maturitu v Dubnici nad Váhom prišiel až na univerzitu do Bratislavy, s istotou odhaľoval magnetofónový pás. Rozbor mojej reči pri štúdiu na katedre slovenského jazyka veru nie raz prezradil vo vete aj tucet chýb vo výslovnosti. Bystré uši spolužiakov z Gemera, Zemplína, ba aj Záhoráci v mojej reči tiež poľahky nachádzali trenčianske korene. Po opatovsky hluché ucho a opatovčinou od malička cvičený jazyk som dokázal rozbaliť do spisovnej slovenčiny dosť neskoro. Našťastie, živil som sa písaným slovom a so slovnou zásobou, gramatikou ani štylistikou v spisovnom jazyku som počas celoživotnej novinárskej a publicistickej kariéry problémy nemal. Ďakujem za to mojím učiteľom. Ja som sa činil tiež: vytrvalým čítaním kníh a pri diktátoch dobrou pamäťou.

V búrlivých kúdoloch novej ideológie

Ešte asi rok-dva po onom neslávne víťaznom februári 1948 vyučovanie v opatovskej škole sa začínalo spoločným prežehnaním sa v laviciach a Otčenášom. Keď sa napoludnie rozozvučal zvon na veži kostola, končievali školské povinnosti v triedach modlitbou Anjel Pána.
Aj do našej staručkej školy z čias Uhorska však prichádzali novoty a zmeny – ako už toľkokrát dovtedy. Pamätám si na náš zvláštny deň vyučovania. Do triedy vošiel školník s rebríkom a predsedom emenvé. Mali sme hodinu počtov, keď namosúrený pán učiteľ Špánik mlčky a neochotne odstúpil od tabule k okenici. Prišelci zvesili kríž s Kristom nad tabuľou a na klinec zavesili štátny znak. Vytriešťali sme oči, keď z jednej i druhej strany pribili obrazy prezidenta republiky Gottwalda a generalissima Stalina. Školník odišiel z triedy s rebríkom a kladivkom, za ním predseda MNV aj s Ukrižovaným pod pazuchou.
Z tej hodiny počtov už nebolo nič. Ba ani z molestovania prstov a narovnávania chrbtov na nasledujúcej pri krasopise. Po neobvykle dlhej prestávke bez dozoru na školskom dvore nasledovala hodina hudobnej výchovy. Tentoraz sme nespievali obľúbenú Ej, už sa na tej hore lístie červeňeje, ani nenôtili Špánikovi milú a tiahlu Limboru, limboru… Namrzený pán učiteľ s notami na harmóniu suchým hrdlom vyludzoval inakšie tóny a so slovami, ktoré sme do zošitu povinne odpisovali z tabule: Znej pieseň práce vznešená… Podchvíľou nám dával pokyny a nôtili sme podľa neho, s ním a za ním. Aj namiesto hodiny ručných prác sme znovu a dookola pospevovali novú melódiu, asi pre akúsi povinnú istotu. Keď sa rozozvučal nad našimi strapatými šticami poludňajší zvon na veži, už sme ho prehlušili odspievanou „…prácou, matkou pokroku a s armádou po boku…“!
A bolo, akoby sa nič nebolo stalo. Po vyučovaní sme sa už nelúčili s pánom učiteľom našim zborovým „S pááánombohom, ďakujeme za vyučovánjééé!“ Akoby čarovným prútikom sme mali byť preinačení a prevychovaní. Vykoľajení sme sa so školou a už súdruhom učiteľom lúčili skomolenými pozdravmi „Česť práci, súdruh pán učiteľ,…!“ Nevšimli sme si, nikto nám nepovedal, že naša škola už nie je rímsko-katolícka, ale stala sa štátnou.
Len dovtedajších hodín hudobnej výchovy so súdruhom učiteľom Špánikom sme sa odvtedy nedočkali. Nahradzoval ich telocvik na zaprášenom školskom dvore a výlety do doliny so zberom liečivých bylín. Možno za odmenu v usilovnom zbere sme ako piataci boli na autobusovom zájazde v Bratislave. Videli sme tam obrovskú sochu súdruha Stalina, nebotyčný mrakodrap manderlák, ba aj ozaj veľký „Váh“. No najmä navštívili sme SND. Azda ako náhradu na chýbajúce hodiny hudobnej výchovy sme videli predstavenie opery Beg Bajazid. Bol to úžasný zážitok pre naše oči, len ušiam bola beda! Orchester v divadelnej pivnici akoby sa neustále hádal. Darmo akýsi chlapík v čiernom hrozil paličkou rozhádaným muzikantom i hercom, ktorí jeho kapelu prekrikovali spevom. My hudobne negramotní nerozumeli sme ničomu. Ja sám – oťapený hlukom nástrojov spod javiska a spievaním na javisku – porozumel som iba jednej vete v jedinej scéne. Tej, keď odvážna ženička s nabrúsenou kosou sa oháňala po fúzatom chlapovi v turbane a so zakrivenou šabľou za opaskom. Prihovárala sa mu kosou a spevavým pokrikom: – Turek, bráň sa! Z výletného autobusu sme po takej návšteve Bratislavy vystupovali na opatovskom mosteku stíchnutí ako pena…

Ľakali sme nielen mandelinky

Ako všetci žiaci, aj my sme sa tešili, keď nám okrem hudobnej výchovy otpádali aj iné vyučovacie predmety. Nepátrali sme, prečo. Veď ich nahrádzali hodiny divokého šantenia bez dozoru na školskom dvore, inokedy poldenné výlety do prírody. Škole chýbali učitelia? Nám nie. Aj v našej triede sa menili. Jedni odišli, prichádzali iní.
Naše výlety do chotára bývali spojené s organizovaným zberom liečivých bylín. Zbierali sme usilovne. Mne, Marcelovi a Jožovi pribudol aj individuálny zber prázdnych makovíc zo smetiska Za štreku a hnojísk Na nive a v Drjéní. Učili nás v škole, hoci nechápal som, že takto ochránime zdravie ľudu, že vraj vybudujeme vlasť. A zberom starého železa po dvoroch a dedinských smetiskách, že posilňujeme mier na celom svete. Nebol nikto, v škole ani doma, kto by nás bol o týchto veciach doučil
Od raňajších hodín prírodopisu sme v triedach podľa čínskeho vzoru chovali a kŕmili hodvábnika – priadku morušovú. Ak nepršalo, hromadne sme šliapali zemiačniská po chotári i v humnách všetkým opatovským gazdom, lebo sme vytrvalo sliedili po imperialistickom záškodníkovi – mandelinke zemákovej. Ak by sme našli, horibilná odmena by nás neminula. Nenašli sme. A tak aspoň posmešnú pesničku o nej sme si s chuťou zaspievali: – Mandelinka zemáková, prišla k nám z Ameriký…!
Plánované žiacke a školské kolektívne úlohy v zbere starého papiera sme tiež čestne plnili. Poplnili sme ich žochmi do chotára a na dedinu občas padajúcimi letákmi z balónov nenávidených vojnových agresorov a všelijakých západných imperialistov! Vietor poroznášal propagandu kade-tade a my sme ju vyzbierali namiesto šampiňónov. Akurát, tie sa v Opatovej vtedy ešte nezbierali, hoci sa nimi beleli vyhnojené zemiačniská, kukuričniská a pasienky po chotári.
Naša opatovská škola bývala síce bez nôt a občas i krasopisu, ale v chove hodvábnika morušového, zbere liečivých bylín a štvavých letákov patrila vraj k najlepším v kraji. Napriek týmto výchovným úletom školy, učiteľov a ich žiakov, predsa len neurobili sme hanbu dedine ani po našom odchode do šiestackých tried v susednej teplianskej škole. Vo vedomostiach zo základného učiva sme tam tradične vynikali. Nešťastím pre nás bývala akurátne tá zanedbávaná hudobná výchova! Pri prvej štvrťročnej klasifikácii so štvorkami „z hudobnej“, ba sem-tam prizdobenými aj „mínuskou“, bývali sme zrelí na prepadnutie, ba i opakovanie ročníka. Takmer všetci, okrem zopár spolužiakov, ktorí už v tých časoch chodievali do Trenčína „na hudobnú“. Aj pri povinných nácvikoch skladieb prvej spartakiády sme my malí Opatovani obstáli podobne. Z telesnej výchovy sme síce neprepadávali, lebo z futbalu, skákania so švihadlom a výbehov do chotára sme sa predsa len čosi podučili. Napriek spomínaným kúdolom ideovej výchovy, a tiež v prachu na školskom dvore. Ibaže bez trojok z hudobnej výchovy a telocviku na vysvedčeniach sme na teplanskej škole neboli.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *